Island 2019
Travelogue
Pred cestou
Návrat do zeme ľadu
Čo ma vtedy stretlo na ceste smerom do Toronta sa môžete dočítať v inom cestopise. K tejto ceste som sa vrátil až počas nekonečnej korona krízy, ktorá zúri po celom svete. Veď ako aj inak - čo s takými dňami, keď jediným problémom je to, čo si navariť alebo objednať na druhý deň na obed.
V januári 2019 mi kamoš Jožko oznamuje, že nízkonákladovka Wizzair začína lietať z viedenského letiska priamo na Island a uvádzacie ceny sa pohybujú na celkom prijateľných 140 €. Po návrate z východného pobrežia Kanady sme nevydržali ani len celé dva týždne a už sme potrebovali mať v rukách nejakú istotu v podobe ďalšieho plánovaného výletu. Cink! Máte nový mail! Váš cestovný plán bol potvrdený! Tak už len či si po pol roku spomeniem na všetky detaily tohto výletu ...
Štart
28. september 2019 (sobota)
Po dlhom čase máme plánovaný odlet počas voľného dňa a ešte ako bonus v úplne prijateľnom čase. Až sa nám nechce veriť, či to naozaj letíme s Wizzairom. Presun po línii Bratislava - Viedeň prebieha tradične v réžii Slovak Lines a naše kroky smerujú pred odletom o 13:30 ihneď do salónika Jet Lounge na dobehnutie zanedbaných raňajok. Bezpečnostná kontrola je takmer bez zdržania, väčšinou si to odskáču ľudia pri ranných letoch. Pri našom “gate” sa začínajú zgrupovať celkom početné masy Čechov a Slovákov, ktorí idú nové spojenie otestovať spolu s nami. Najzábavnejšia je jedna rodinka Čechov, ktorí sú ako vystrihnutí z príručiek “Spoznaj svojho západného suseda na cestách”. Nič proti našim bratrom, jooo, ale toto bolo vážne top a to som ani nemusel nijako hlbšie odpočúvať cudzie rozhovory. Všade nejaký problém, všetko je nanič, samozrejme najhlučnejšie ako to len ide a s bonusovými dotazmi typu: “-Co je to ten Cincinnati? -Nevím, asi ňákej stát, kam to lítá”. Od tohto momentu sme začali uzatvárať stávky, kto ich vyfasuje na sedadle vedľa seba. Joži prehral, sedel jednu radu za nimi :D
Po štvorhodinovom lete krížom celou Európou zosadáme na letisku v Keflavíku niečo po pol tretej lokálneho času (o hodinku menej ako u nás). Auto máme objednané na 16:00, keďže let nám ešte dávnejšie posunuli o hodinu skôr a dúfal som, že v požičovni si budú overovať, ktoré lietadlá majú meškanie a ktoré priletia skôr. Márne teda hľadáme človeka z požičovne, ktorý by nás mal čakať v príletovej hale a hovoríme si, že sa skúsime previezť kyvadlovkou k tým najväčším požičovniam. Chyba. Naša požičovňa sídli asi 5 km od letiska a tak nám nezostávalo nič iné, len odšľapať si tých pár stoviek metrov späť k terminálu a počkať skoro hodinu na zamestnanca s tabuľkou, ktorý nás dodávkou zoberie do požičovne Northern Lights. A že to je vychytená požičovňa! Nájdete tu autá ako Suzuki Jimny a ešte aj Suzuki Jimny a vedľa neho Suzuki Jimny. Netušil som, že pri rezervácii tohto konkrétneho modelu sa mi prvýkrát podarí dostať presne to, čo som si objednal. Vchádzame do unimobunky, kde pracuje jeden človek a na naše veľké prekvapenie tu práve odbavuje našich známych českých bratov! Tu nám skrsla myšlienka, že ich asi na tripe stretneme ešte niekoľkokrát, ale myslím si, že také šťastie sme už nemali. Ak sa náhodou mýlim, Jožo oprav ma. Späť k autu. Po celej hodine, keď stihol chlapík vybaviť až dvoch ľudí pred nami, sme celí natešení odchádzali s krásnym červeným, starým, zavýjajúcim Suzuki s pohonom všetkých štyroch kolies, ktorý netušíme, či ešte po 200-tisíc kilometroch vôbec funguje, ako má. Pre istotu sme si nafotili všetky škrabance, preliačiny a ohnuté plechy, aby nám kvôli nim pri vrátení niečo neprišili. Takisto si beriem ponaučenie, že v zmluve si budem dávať väčší pozor na odsek “spoluúčasť”, kde pri tomto type zápožičky bolo potrebné na karte zablokovať vyše 2600 €. Podarilo sa nám to až rozložením čiastky na obe naše kreditky.
Prvá zastávka smeruje hneď na najzápadnejší cíp ostrova k pláži s čiernym pieskom s názvom Sandvík. Trochu sa tu ponaťahujeme a rýchlo smerujeme k blízkemu mostu medzi Amerikou a Európou, kým vychytáme ešte posledné zvyšky slnečného svetla pre dnešný deň. Aspoň tak nazvali jeho stavitelia mostík, ktorý rozdeľuje dva kontinenty a tektonické platne. Práve v tomto mieste sa stretáva severoamerická doska s tou eurázijskou a na povahe miesta je to naozaj vidieť. Začína tu akoby ryha v zemi, ktorú neskôr pozorujeme aj na iných miestach ostrova. Tu je návštevníkov celkom dosť. Hore na moste, dolu pod ním, ďalšie autobusy prichádzajú na parkovisko. Tradičná idylka na väčšine vychytených miest Islandu.
Spravíme niekoľko fotiek, pokocháme sa a o trištvrte na šesť sa zberáme ubytovať do 50 km vzdialeného mesta Hafnarfjordur na predmestí Reykjavíku. Prvý deň sme sa nechceli trepať priamo do hlavného mesta už len kvôli tomu, že je tam násobne drahšie ubytovanie a takisto aj kvôli tomu, že si ho užijeme požehnane aj na konci nášho tripu. Najprv sa vrhneme na prírodu. O 45 minút sme už ubytovaní bez jediného kontaktu s ľudskou bytosťou, prevzatím kľúčov zo schránky v Route 1 Guesthouse. Okolie ubytovne je dosť opustené, čo nám v tomto momente aj celkom vyhovuje. Stihli sme ešte potraviny Krónan, pretože ako zisťujeme, otváracie hodiny obchodov sú počas víkendov značne osekané. Najbližšie dni ich určite budeme potrebovať, pretože ceny najlacnejších jedál v reštauráciách sa pohybujú od 25 € vyššie. Dohodli sme sa teda, že aspoň jedenkrát denne na obed využijeme možnosť teplej stravy a po dôkladnej úvahe vždy vyberieme nejakú schodnú reštauráciu. Večera bola teda vo forme bufetu na kolene so salámou a chlebom :D Neskôr okolo desiatej večer sme sa ešte odviezli autom za mesto do odľahlej prírody v domnienke odfotografovať polárnu žiaru, ktorá bola v týchto dňoch celkom aktívna. A naozaj ju bolo možné po chvíli zbadať, ale na fotku slabou technikou, v podobe mobilných telefónov, sme po čase úplne zanevreli.