Roadtrip po západe USA

17.deň (nedeľa 18.september 2016)

Prvýkrát počas mojej histórie lietania sa mi stalo, že lietadlo muselo pri pristávaní iniciovať “go-around”, čo znamená, že z nejakého dôvodu musí pilot urýchlene zastaviť pristávací manéver a znovu dostať lietadlo do vzletovej konfigurácie pár metrov nad zemou. Celkovo dosť náročný úkon, keď si zoberiete pomalú pristávaciu rýchlosť, inú konfiguráciu klapiek a ešte kopu vecí, do ktorých sa ani ja nerozumiem :D a toto všetko zrazu v sekunde zmeniť na mód “rýchlo preč”. Lukáš, ktorý má, ako ja, napozerané snáď všetky letecké katastrofy, ihneď spozornel a bolo vidno, že mu nie je všetko jedno. Kapitán sa ohlásil až po manévri a dal nám vedieť, že iné lietadlo pred nami potrebovalo núdzovo pristáť a v poslednom momente musela veža odkláňať všetky ostatné lietadlá. Náš let mal už do tohto momentu asi 20 minútové meškanie a tak pri ďalšom, už úspešnom pristátí sme to zaokrúhlili na hodinové zdržanie. Začal som trochu nervóznieť, pretože sme mali zakúpené všetky náväzné autobusy, ktoré nás majú dostať na letisko v Bergame, čo by ale nebol vôbec problém, skôr to, či nimi stihneme let Ryanairu, ktorý už tak ľahko neprebookujeme. Moje rátanie cestovných časov aj s rezervami v hlave mi dávalo stále jediný výsledok - musíme to stíhať, aj keby čo bolo. Nemusíme byť predsa dve hodiny pred odletom v hale. Odlet je naplánovaný na 14:00.

O desiatej sme už s kuframi pred odletovkou v Malpense a sedíme v autobuse Terravision, ktorý má o hodinku končiť pri milánskej hlavnej stanici. Tam presadáme na ďalší autobus, ktorý nás vezme priamo na letisko do Bergama a ten odchádza o 11:45. Do Bergama sme dorazili o jednej a kým sme sa dostali k priority boardingu na našom gate, pozerám FlightRadar24 a zisťujem, že naše lietadlo ešte ani nepristálo a zamestnanci letiska už vyhlasujú poslednú výzvu k nástupu na palubu. To je Ryanair - všetko musí byť rýchlo-rýchlo, lebo im utekajú peniažky. Trochu s nami pocvičili aj tu, najprv čakaním v chodbičkách, potom keď sme v dvojstupe čakali na dráhach, kým sa z lietadla uráči ešte posledným zabudnutým Slovákom. Tento let sme už ani nevnímali a za hodinku a pol sme dosadli na rodnej hrude. Rozlúčili sme sa s tým, že aspoň týždeň si od seba musíme dať pokoj a každý sa zavrel v svojej kobke, kde potreboval dospať aspoň jeden celý deň :D Nabudúce to už bude znovu nejaká oddychová dovolenka :)