travelo.club - Cestopis Roadtrip po západe USA

Roadtrip po západe USA

Cestopis

16.deň (sobota 17.september 2016)

S asi polhodinovým meškaním sme dosadli na letisko JFK hladní a nevyspatí. V New Yorku sme mali zaplatenú vyhliadku na One World Trade Centre, čo ale znamená presun do centra a obzretie aj nejakých iných atrakcií, keď už sme raz tam. Presúvame sa AirTrainom na stanicu Jamaica, kde sme za posledné doláre kúpili Metrocard a odtiaľ pokračujeme metrom E až k Central Parku. Z posledných síl sme prešli okolo Rockefeller Centra, cez Times Square, v NHL obchode som si zaobstaral tričko európskeho tímu pre nadchádzajúci Svetový pohár a konečne sme zasadli k naplneniu aspoň jednej potreby - jedla. Five Guys Burgers and Fries na 42hej vyzeralo podľa recenzií ešte pred cestou ako dobré miesto. A bolo viac než dobré! Burgre boli asi najlepšie, aké som kedy mal. Škoda toho, že je to také hlučné a uponáhľané miesto a nemajú poriadne stoly, mimo tých na stojáka, ale na krátky oddych stačilo aj toto. Nabili sme mobily, doplnili si sladké pitie do pohára aj na cestu a pomaly sa v predstihu vybrali k WTC. A urobili sme dobre, že sme odišli skôr, pretože víkendové výluky na asi troch linkách metra nám spôsobili celkom pekný chaos v tom, ako sa dostať na miesto určenia. Nakoniec sme to nejakým spôsobom zvládli a s meškaním 10 minút sme už stáli v rade na vyhliadku.

Výťahom to na 102.poschodie trvá iba 60 sekúnd a túto rýchlosť pocítite hneď aj v ušiach. Hore to už potom všetko poňali na americký štýl - strhujúca hudba, veľkoplošné premietanie a na koniec predstavenia stena, ktorá sa pred nami vysunula a odkryla výhľad na Manhattan. Stačilo sa pozrieť na Lukášove ruky a keď som videl tie zimomriavky, bol to neklamný dôkaz toho, že to spravili naozaj dobre :D Potom vás už vypustia do observatória na 101.poschodí, kde si môžete vežu prejsť dookola a všetko nafotiť. Teda, keď vám v tom nebudú brániť znovu tie húfy ľudí.

Prešli sme ešte cez Wall Street a k soche Charging Bull, ale viac už naše nohy nezvládali, tak sme sa po druhej hodine rozhodli ísť smerom na letisko. Tu nastáva ďalší problém s orientáciou v metre, s ktorou v túto výlukovú sobotu mali evidentne problém aj domáci. Asi 4x sme zmenili linku, prechádzali z jedného smeru na druhý, menili stanice na povrchu, až kým sme sa dostali na tú správnu smerom na letisko. Keď by ma minule najradšej chalani nechali supom v púšti, tu bolo úplne jasné, že by boli najradšej, keby ma zaživa rozporcovali na najmenšie kúsky a tie by hodili ako potravu levom. Taká nejaká atmosféra panovala, keď som sa snažil nájsť najrýchlejšie spojenie na letisko a vláčil ich týmito peripetiami :D

O pol piatej sme už boli naspäť v medzinárodnom terminále č.8, kde sme sa zmohli len na zasadnutie ku gate-u a čakanie na náš let. Modlili sme sa, aby sa v lietadle do Milána dalo aspoň trochu vyspať. Znovu American Airlines a s ním aj staručký 22-ročný Boeing 767-300, ktorý samozrejme nemal ani obrazovky v sedadlách. To už nás trápilo asi najmenej, keďže jedinou požiadavkou bolo prísť do Milána s akou-takou energiou. Prekvapili nás jedlom, pretože to podávali aj dva krát, aj keď nebolo v takej kvalite ako pri lete do Ameriky s British, potešilo. Myslím, že sa mi podarilo zaspať na niečo viac ako hodinu.

Komentáre

Odoslať