Okolo jazera Erie

30. decembra 2017 (sobota)

Je tu ďalšie nové ráno a my sa nachádzame približne pred polovicou našej plánovanej cesty okolo jazera, ktoré patrí do sústavy Veľkých kanadských jazier. Je z nich síce najplytšie a najmenšie, no aj cez to má po obvode takmer 400 km. Než vyrazíme do ďalšieho prístavného mesta, Toledo, ešte stále v štáte Ohio, využívame služby bezplatných raňajok. Opúšťame Cleveland, v ktorom sme to zobrali trochu zhurta a o pol druha hodiny parkujeme pri International parku neďaleko rieky Maumee v centre Toleda. Za riekou vidieť celý downtown, no mesto nám odtiaľto pripadá úplne kľudné a tiché. Môže za to fakt, že v parku nie je ani nohy, všetky prevádzky vyzerajú byť zatvorené a ešte k tomu začalo aj husto snežiť. Toledo neberieme ako plnohodnotnú zastávku, skôr len ako menšiu pauzu po ceste do Detroitu, ktorý už nie je tak ďaleko. Ale predsa len sa tu ešte zastavíme na obed, keďže Golden Corral máme hneď za mestom. Do neskorého večera tým pádom už nebude hlad na programe dňa a o pol druhej môžeme pokračovať do mesta motorov.

Ďalšia hodina a pol v aute znamená, že nakoniec parkujeme v centre Detroitu na platenom parkovisku na Cadillac Square - takisto 10 dolárov na niekoľko hodín. Odtiaľto je v pešej dostupnosti všetko dôležité, čo by sme si v meste chceli pozrieť. Na námestí samozrejme nechýba veľký stromček, ľadová plocha a vianočné stánky, kde sa zdržiava asi najviac ľudí z celého mesta a ostatné pamiatky sú tak skoro ľudoprázdne. Pozreli sme si ikonické sochy The Spirit of Detroit, cez cestu Monument to Joe Louis a v parku Hart Plaza cez rieku Detroit pozorujeme naše dnešné útočisko - kanadské mesto Windsor. Pre neho som sa s rezerváciou ubytovania rozhodol po tom, ako som zbadal obrovský nepomer v cenách hotelov v Detroite a cenách na opačnej strane rieky v Kanade. Samozrejme to so sebou prináša aj mínusy a tými sú prechody hranicou, ktoré vám vedia príslušníci colných pracovníkov vždy príjemne okoreniť. Keďže sa schyľovalo k večeru, potrebovali sme sa už ukázať aj v našom ubytovaní a hranicu sme cestným tunelom tentokrát prešli bez väčšieho zdržania zodpovedaním možno troch-štyroch otázok.

Ubytko máme vybavené cez booking u domácich s názvom Ye Olde Walkerville Bed & Breakfast v kľudnej štvrti Windsoru. Pán domu nás ubytoval v jednej zo štyroch izieb, ktorá vyzerá veľmi domácky a útulne. V telke ladíme športové kanály, aby sme si pozreli našu prehru s Fínmi (2:5) a večer po hokeji sa ešte rozhodneme preskúmať centrum Windsoru, tak sadáme na neďaleký bus a vystupujeme na mieste, ktoré si myslíme, že by ním mohlo byť. Je to aj tak - centrum je vlastne koniec Oullette Avenue, kde sa združuje najviac firiem a spoločností. V podstate je to tu dosť vymreté a my rozmýšľame, kde sa nachádzajú všetci obyvatelia tohto cca 200-tisícového mesta kanadského štátu Ontario. Obed z Golden Corral už prestal účinkovať a tak zaháňame hlad celkom chutným kebabom v Shawarma Palace. Nič lepšie sme cestou otvorené nenašli. Koncu ulice dominuje vysoký hotel Ceasars s kasínom, ktorý pútal pozornosť už aj spoza rieky z Detroitu. Nakukli sme dovnútra a v momente nám došlo, kde sa nachádzajú všetci tí obyvatelia :D V meste to naozaj žije iba v tejto budove. Lukáš tu skúša šťastie, ale v Kanade mu akosi nie je dopriate. Na googli zisťujem, že pred jednou nám ide posledný autobus, ktorý nás vie dostať k ubytku, ale keď sme na neho čakali vyše 10 minút márne, zostávalo nám v týchto mínusových teplotách zahriať sa iba menšou chôdzou. 3 kilometre brodenia sa zamrznutými ulicami sme si krátili tým, že sme sa na mape snažili nájsť najlepšiu šikmú cestu v pravouhlej blokovej štrukúre ulíc. Po pol hodinke sme pred našim domom a snažíme sa pri príchode po vŕzgajúcich parketách nezobudiť ostatné izby. Môžeme sa konečne vyspať trochu lepšie, pretože zajtra sa ešte neplánujeme presúvať ďalej.