Za hokejom do Toronta

8.deň (pondelok, 2.január 2017)

Niekedy hlboko v noci nás budí pilot s tým, že ak sa pozrieme na ľavú stranu lietadla, môžeme vidieť polárnu žiaru. Hádajte kde som sedel.. Na ľavej strane pri okne! :) Island mi to vynahradil až na spiatočnom lete. V kabíne zhasli svetlá a nebeské divadlo bolo naozaj dobre vidieť. Aspoň očiam, mobil ju zachytiť nevedel. Môjmu pomyselnému zoznamu prianí to ale nevadilo.

Po oveľa kratšom lete smerom na východ, ku ktorému nám dopomohli vetry vo vrchných vrstvách atmosféry vysadám o 5:30 na letisku v Keflavíku. Po orkáne ani chýru ani slychu a hneď vedľajší gate začína s pomalým boardovaním na palubu letu do Londýna. Už pri rezervácii ma zarazilo moje miesto s označením 7K. To môže znamenať iba jedno - priletí široké dvojuličkové lietadlo a tie má WOW Air vo flotile iba v zastúpení Airbusu A330-300. Po dovolenke na Maldivách sa ním teda po viac ako štyroch rokoch preletím tretí krát. Tentokrát ale vo veľmi oklieštenej verzii nízkonákladovky z Islandu. Pri boardingu robia problémy s meraním batožiny pár ľuďom predo mnou a tým nezostávalo nič iné, iba zaplatiť 99 eur za nadrozmernú batožinu. Ja som radšej po overení letenky svôj ruksak rýchlo odvrátil od zraku personálu a ponáhľal sa do lietadla. Odlietame o pol ôsmej a tri a pol hodinový let do Londýna znamená, že môj let s British o 14:00 stíham ešte aj s časovou rezervou. Let som využil na spánok a to isté ma čakalo aj na letisku Gatwick, kde som sa najprv presunul na severný terminál a potom do salónika Aspire Lounge. Občerstvenie nič moc, ale sedadlá boli celkom komfortné a to ma v tom momente zaujímalo asi viac ako jedlo. Ako je zrejme každému jasné, British Airways ma nesklamal a odlietal načas. Už aj tento cestovateľský deň sa blíži ku koncu a keď pristávam v našej domovine na Schwechate, všade okolo je už tma. Zostáva mi počkať si pol hodinku na autobus Slovak Lines. Vždy keď sa vraciam po nejakom čase zo zahraničia naspäť na Slovensko, tak automaticky dostávam tvrdý preberák ohľadne zákazníckeho prístupu. Či už je to vodič autobusu, alebo prvý človek v stánku na lístky, s ktorým musíte prísť do kontaktu, práve tu si hovorím, že som konečne doma "U Slováka" :D Niekedy mi to je až čudné, že v zahraničí vás nikto za nič poriadne “nezotrie”, nezafrfle na svoju robotu, ktorú neberie ako podradnú a ešte vám aj ochotne pomôže. Výnimky sú samozrejme na oboch stranách, ale je ich príliš málo, aby som si to stále znovu a znovu nevšímal. Za hodinku a nejaké drobné som už doma a môžem rozprávať rodine ako mi bolo a kamarátom porozdávať suveníry, na ktoré sa tak tešili.