Za hokejom do Toronta

Štart

1.deň (pondelok, 26.december 2016)

Doobeduvávam posledné zvyšky majonézového šalátu a vianočnej ryby a uisťujem sa, že som si zbalil všetko to, čo mám predpripravené v mobilných poznámkach. Muselo samozrejme prísť k niekoľkým kompromisom, keďže svetre a tričká zaberajú väčšiu časť môjho batohu, ale vyzerá to tak, že tie najhlavnejšie veci mám zbalené.

Už od rána sa cítim dosť nesvoj a tentokrát v tom nemá prsty žiadna cestovná horúčka, ale fakt, že posledné týždne som bojoval asi s dvoma chorobami, ktoré som ako správny pracujúci, čo šetrí dovolenky, prechodil. O pol druhej zatváram dvere bytu a šípim, že toto bude ešte veľmi zaujímavé cestovanie. Kým som prišiel na autobusku na Nivách, prepukli u mňa prvé príznaky chrípky a potom po hodinovej ceste na Schwechat a usadnutí do salónika Air Lounge sa dostavila aj vysoká teplota a obrovská malátnosť. Bolo niečo po tretej a ja som sa už modlil za to, aby som mohol dnes večer byť v posteli. Tá myšlienka sa ale zdala byť tak ďaleko, keď moje prvé lietadlo Britishu odlietalo až o šiestej. Jem vitamíny a oddychujem na gauči, ktorý sa neskôr zapĺňa spolu s celým salónikom a ľuďmi čakajúcimi na večerné odlety z Viedne. Tu som si moc neoddýchol, ale stále je to lepšie ako čakať na bezpečnostnú kontrolu v odletovej hale terminálu D, ktorý ani nemá sedačky. Výhodou cestovania naľahko je, že len zhodím batoh, bundu, vyprázdnim vačky a nemusím sa starať o podanie batožiny a neskôr aj čakanie na jej vypľutie z tej tajomnej miestnosti, na ktorú všetci po prílete upierajú pohľady a modlia sa, aby práve ten ich kufor nebol tým zapatrošeným.

British je ako vždy vo všetkom pünktlich a ja si usadám do uličky zabalený v svetri a rozhodnutý tie 2 a pol hodiny zabojovať so suchým vzduchom v lietadle a aspoň niečo zo svojho tela vypotiť. Nejde to, ale myslím, že na niekoľko chvíľ som zaspal a trápenie trochu oddialil. Na letisko v Gatwicku sme pristáli načas okolo 19:30 a ja som sa ocitol v severnom termináli. Prechod do južného som ešte ako tak zvládol, ale čakanie na najbližší autobus Easyjet do mesta, ktorý išiel až o 21:30 bol ako za trest. Všade zima, žiadne sedenie, až opodiaľ som našiel kancelárie dvoch požičovní áut, kde bolo teplo a dokonca sa dalo aj sadnúť. Predavači ma stále vyzývali, že už som na rade a kľudne ma vybavia, ale ja som u nich nemal žiadnu rezerváciu, iba útočisko :D Z autobusu Easyjet sa nakoniec vykľul národný dopravca National Express a keby som nebol úplne odpálený, určite by som sa zasmial na tom, že polovica ľudí ho zmeškala len kvôli tomu, že bol úplne zle označený.

Za hodinku a pol ma vodič vysádza na okraji hlavnej časti Londýna - Vauxhall, odkiaľ mi ide “tube” až skoro pred hotel. Vonku sú možno 2 stupne nad nulou, ale ja sa cítim, akoby bolo -10 a trasiem sa. Nie, nie je to od šťastia, že už za pár minút budem v posteli. Idem iba inštinktívne tam, kde by mohol byť vchod do metra a po pár stovkách metrov slávim úspech a nabíjam už pred dvomi rokmi kúpenú Oyster card na 10 libier. Konečne znovu teplo a mne sa vo vagóne trochu vracia nálada z toho, že som v inom meste a znovu na cestách. Nájsť hotel LSE Carr Sounders Hall nebol až taký problém a po jedenástej hodine večer som už mal kľúče od izby, rýchlo si pripravil veci na zajtrajší deň, umyl sa, hodil do seba paralen a zabalil sa do paplónu ako húsenica. Takmer instantne som začal s potiacim procesom a zaspal