Za hokejom do Toronta

Cestopis

3.deň (streda, 28.december 2016)

Naspal som ani nie 6 hodín a po zobudení ma privítalo za oknom asi 10 centimetrov čerstvého snehu. Fujavicu bolo počuť počas celej noci a tak tomu bolo aj počas dňa. Dokonca stále silnela a zhoršovala sa. O ôsmej som sa vybral na rýchly okruh mestom, ktoré bolo úplne ľudoprázdne. Všetky podniky a firmy otvárajú až okolo 10-11.hodiny. Prešiel som hlavnou ulicou Laugavegur a potom okolo jazera Reykjavíkurtjörn. Teda aspoň som sa snažil. Občas vietor fúkal tak, že som skôr stál na mieste a bojoval s jeho silou a tým, že pre lietajúci sneh absolútne nič nevidím. Takže takéto bolo moje pozorovanie polárnej žiary na Islande a fotky s vychádzajúcim Slnkom nad majákom ostrova Grótta. Kapituloval som o deviatej, keď som sa dotrmácal k autobusovej stanici a počkal si na autobus smerom na letisko, ktoré predstavovalo v tomto živle jediné možné útočisko.

Keflavík je pekné letisko. Nie je ani malé, ale nemá žiadny salónik, ktorý prijíma Priority Pass kartičky, takže som zostal na ocot. Musel som si poradiť s predraženými letiskovými reštikami. A tu to aj okolo obeda začalo. Aplikácia Tripit mi posiela výstražné SMSky a maily, že môj let ďalej do Toronta je omeškaný asi o hodinu. Začínajú sa mi objavovať prvé vrásky, keď rátam s časmi presunu v Toronte a začiatkom nášho druhého zápasu, ktorý hráme proti Američanom. Podľa pôvodného plánu som mal odletieť o 15:20 a v Toronte som sa mal ocitnúť o 16:20 lokálneho času, čo by bol celkom luxusný čas na hokej začínajúci o pol ôsmej. Na flightradar24.com sledujem lietadlo, ktoré sa úporne snaží dohnať čas pri prílete do Keflavíku a má ma odviezť do Toronta. Tripit neklame, mešká asi hodinu. Vonku sa zatiaľ každých 5 minút ukáže jasnejšia obloha a potom ďalších 5 minút nastane neskutočná fujavica, počas ktorej zavierajú obe dráhy letiska. Lietadlá to musia zvládnuť niekedy medzi tým. Z plánovaných 15:20 sa nakoniec stalo 18:00 a ja už som bol zmierený s tým, že dnešný zápas s USA nestíham. Ľudia hromadne hromžili a prisahali aj spolu so mnou, že cez Island ako transfer letisko už nikdy nepoletia. Nakoniec nás autobus odviezol k ďaleko pristavenému Airbusu 321 a ľudí z neho púšťali v klbkách po 5, aby nad nimi mali kontrolu. Keď som vysadol z autobusu, pochopil som. Ak by som sa nedržal oboma rukami zábradlia na schodíkoch k lietadlu, asi ma hľadajú odfúknutého niekde na vzdialenejšom plote dráhy. Nebol som si tak úplne schopný predstaviť, ako v takomto nečase bude možné vzlietnuť s lietadlom, keď už len na dráhe celé lietadlo vibrovalo a nakláňalo sa nárazmi vetra. Ale upokojil som sa tým, že protivietor je predsa kamarátom avioniky a čím rýchlejšie obteká vzduch krídlo, tým lepší vztlak to krídlo bude mať. A tak aj bolo. Od zeme sme sa odlepili už po pár stovkách metrov a ďalších pár stoviek výškových stôp už ani nebolo poznať, že na zemi sa ženia čerti. Trochu som si vydýchol a našiel si optimálnu polohu pre tento viac ako 5-hodinový let prvýkrát cez Atlantik v lietadle s jednou uličkou. Sedím pri okne a väčšinu času sa mi darí spať. Zábavný systém tu samozrejme žiadny nie je. Občerstvenie to isté, ako na iných linkách, čítaj - o ničom a platené.

8 minút pred začiatkom zápasu dosadáme na letisku Lestera B. Pearsona v Toronte a ja viem, že si to dnes namierim rovno do hotela. Na pasovke sa ma rýchlo pýta prečo som tu a kde budem bývať. Dostávam štempel, vyberám kanadské doláre a mierim k autobusu číslo 192. Z pred dvoch rokov mi našťastie zostali nejaké drobáky a u vodiča si pýtam “transfer ticket”, ktorý ma vie na viac prestupov dostať až do dnešného cieľa. Po rýchlej jazde diaľnicou ma autobus vyhadzuje na stanici metra Kipling, kde sa metrom presúvam asi pol hodinu do centra a presadám ešte kvôli dvom staniciam na druhé metro. Konečne som vysadol na stanici College v centre Toronta a po desiatich minútach som sa dostal do učupeného domčeku medzi mrakodrapmi na McGill Street, ktorý mi na 4 noci bude slúžiť ako domov. Je 20:30 a zápas by som možno stihol od polovice druhej tretiny, lenže k tomu ešte potrebujem akreditáciu na vstup, ktorá sa vydáva na úplne inom mieste a samozrejme trochu sa zžiť s dopravným systémom a navigáciou v meste, ktorá po prvý krát trvá trošku dlhšie ako obvykle. Nemá to teda na dnes cenu a ja si nachádzam svoju izbu na treťom poschodí a kľúče od nej v dverách. V nej tak vysoká posteľ, že ak sa na ňu chcem dostať, musím pomaly vyskakovať. Ale tá bola pohodlná! Posledný krát si dávam paralen a snažím sa dospať menší časový posun, ktorý mi pri ceste na západ nerobí väčšie problémy.

Komentáre
Odoslať