Výlet loďou po Stredomorí

Cestopis

5.deň (streda, 24.jún 2015)

Santorini, Grécko

Viac sme sa však tešili na toto zastavenie pri zoskupení ostrovov Santorín na rozhraní Egejského a Krétskeho mora. Lukáš možno kvôli tomu, že tu máme naplánovanú exkurziu, ale ja hlavne preto, že je to exkurzia do kaldery aktívnej sopky. Vstávať sme museli už okolo siedmej hodiny ráno, aby sme sa stihli najesť, pobaliť a presunúť na zhromažďovacie miesto našej skupiny, ktorá mala o ôsmej odchod na ostrov. Exkurzií tu bolo naozaj na mraky, takže by sa ľahko mohlo stať, že človek nastúpi na úplne inú, ale posádke sa darí všetko dohľadovať a smerovať ľudí tam, kam patria. Keďže ostrovy nemajú žiaden veľký prístav, loď zakotvila pomerne ďaleko od pevniny a nás čakal presun záchranným člnom, ktorý využívajú na tieto účely, do malého prístavu Thíra. Odtiaľ nás už zobrala skôr pirátsky vyzerajúca domáca loď aj s pirátskym dlhovlasým kapitánom k ústiu sopky ostrova Nea Kameni. V momente je možné okolo seba vidieť ani nie tak dávno sopkou vyvrhutý a vychladnutý čierny materiál. Z kotviska nás už preberá celkom srandovný sprievodca, s ktorým vystupujeme prašným, skoro akoby mesačným povrchom až k “ústam” sopky s niekoľkými zastávkami na vyrozprávanie histórie a vzniku tohto útvaru. Až tu, v strede výstupu, som si po jeho slovách vlastne uvedomil, že sopka nie je len tento ostrovček, na ktorom sa nachádzame, ale celý komplex ostrovov Santorini, ktorý je vlastne okraj jej krátera a po výbuchu a následnom zosadnutí sa tento kráter zalial vodou, čo sa odborne nazýva spomínaná kaldera.


Vyšlapali sme si to až na samotný vrchol, kde bolo vidno, že sopka je stále v akomsi režime spánku a z otvorov v zemi unikajú sírne plyny. Nepredpokladá sa však, že by sa ešte niekedy prebudila k životu, skôr sa vedci prikláňajú k tomu, že nakoniec úplne vyhasne. Posledné podpisy na okolie vyvrhla sopka v roku 1950.

Odtiaľ naša exkurzia pokračovala ďalej - loďkou sme sa preplavili na menší ostrov Palea Kameni, ktorý sa vyznačuje vyvieraním sírnych prameňov priamo do mora. To vyústi v červenšie zafarbenie vody a samozrejme aj jej oteplenie až na takých 32°C. Kapitán nám tu na pol hodinku zakotvil a my sme mohli preplávať do zátoky a tieto prírodné pramene si užiť na vlastnej koži.


Neskôr sme zistili, že sme si vybrali naozaj dobrú exkurziu, ktorá zahŕňala všetko len to naj zo Santorini. Ľudom pri tomto názve napadnú skôr snehovo biele domčeky s modrými strechami na úpätí krátera. Tam sme aj my napokon mohli očakávať koniec našej miniplavby. V prístave pod mestom nás vylodili a my sme si už našli cestu k hrane krátera sami. Existujú tu tri spôsoby, ako sa dostať hore do mestečka - peši po schodoch, na oslíkovi alebo oveľa rýchlejšie lanovkou. Zvolili sme samozrejme poslednú možnosť a o pár chvíľ sa už nemohli vynadívať na tú modrú vodu, lode a budovy okolo.

Mesto, alebo skôr viaceré roztrúsené mestečká po obvode krátera sú naozaj unikátne. Všetko ladené do bielo-modra s cestičkami lemujúcimi okraj. Čím daľej do vnútrozemia, tým chudobnejšie to však vyzeralo. Magnetky sme tentokrát potrebovali len pre vlastné chladničky, pretože ostatní ich už niekde zohnali (to napríklad vôbec nepochopím - ja by som nechcel magnetku odniekiaľ, kde som sám vôbec nebol ☺) a po celkom pečúcom slnku sme sa rozhodli ísť naspäť dolu asi päť stovkami schodov bez použitia oslíkov. Chudáci, vyzerali byť z toho tepla celkom dezorientovaní, nebudeme im určite pridávať. Mierne spálení sme chytili ešte jeden z posledných kyvadlových člnov na našu loď a dali sa trochu dokopy pred obedo-večerou. Tradičné večerné aktivity potom zahŕňali návštevu hlavnej recepcie, kde je klavír, striedajú sa pri ňom celkom dobrí umelci, nejaké tie drinky na oslavu narodenín a rozoberaním výletov, ktoré sme už podnikli, ktoré ešte len podnikneme a ľudí, ktorí to budú ľutovať, že to nepodstúpili s nami :P.


Komentáre
Odoslať