Za hokejom do Toronta

2.deň (utorok, 27.december 2016)

Zo spánku som chcel vyťažiť čo najviac, tak som si budík nastavil až na deviatu hodinu, keďže odlet z Londýna mám večer o 20:10 a na anglickú metropolu tak vlastne celý deň. Čo bolo najdôležitejšie, po vyspatí mi bolo asi o 50% lepšie, vonku bolo bez obláčika, svietilo slnko, takže možno aj o 60% lepšie :) Čo s takým cestovaním, keď ochoriete? No snáď ho nebudete rušiť? :) Idem vyskúšať raňajky, ktoré majú na šiestom poschodí a tie z pohľadu vyzerajú veľmi dobre. Široký výber tradičných anglických ranných možností ako fazuľa, párky, slanina, volské oko, hrianky a samozrejme aj kontinentálne raňajky v podobe všelijakých džemov a natierátok. Keďže som v Londýne, vyberám si prvú možnosť. Moje chuťové receptory a žalúdok ale ešte nepracujú na plný výkon a tak zostali pokochané iba oči. Natlačil som to do seba iba z núdze, beriem jablko a idem sa check-outnúť. Na recepcii odo mňa nechce žiadnu kartu, čo ma celkom prekvapilo, ale neskôr vo výpise vidím, že peniaze si z nej aj tak stiahli cez údaje z booking.com. Aj keď tí prisahajú, že tieto údaje im nikdy neposkytujú.

S batohom na ramene mierim k najbližšej stanici metra na Great Portland Street, odkiaľ som sa prepravil až na Aldgate. Metro dnes nepremáva až po Tower Hill, čo som si zistil už skôr, ale to vôbec nevadilo, pretože vzdialenosť od neho je maximálne tak kilometer. Je 10:30 a ja začínam 2 a pol hodinové pešie turné po centre Londýna. Prechádzam okolo Tower of London, cez Tower Bridge, Queens Walkom k London Bridge, ktorým zase pretínam Temžu na druhú stranu až ku katedrále svätého Pavla. Odtiaľ dole cez peší Millenium Bridge, znovu na západ popri rieke až ďaleko ďaleko k Westminster Bridge a odtiaľ okolo tradičných londýnskych ikon - Big Ben, Westminster, tak ako aj minule cez St.James’s Park, k Buckinghamskému palácu a potom hor sa do Hyde Parku na vianočné trhy Winter Wonderland, kde som prišiel okolo trištvrte na jednu. Už som nimi nebol taký uchvátený ako prvý krát, keď som ich objavil, tak som ich len rýchlo prešmejdil a viac sa tešil na obed vo Five Guys, ktoré som si vyhviezdičkoval a po prvej návšteve v New Yorku zistil, že ide o najlepšie burgre na svete. Aj v londýnskej pobočke je veľký zhon, plno ľudí a príliš si tu neoddýchnete, ale aspoň som si trochu posedel, nabil mobil a pozisťoval si cez Internet ďalšie informácie o mojich letoch. Zatiaľ to vyzeralo tak, ako som dúfal - všetky lety WOW Air zmazali straty a lietajú načas.

Pomaly som sa musel vybrať späť k Vauxhall Parku, kde som mal znovu nasadať na bus National Expressu smerom na letisko v Gatwicku. Druhýkrát som sa odviezol metrom a Oyster karta tak obsahuje ešte nejaké jazdy do budúcna, ak by som sa niekedy ocitol v hlavnej metropole Anglicka. Na zastávke Vauxhall Parku po dlhej dobe zastavuje autobus na letisko a šofér sa mi snaží vysvetliť, že je zmeškaný a ja mám nasadnúť do toho druhého autobusu, ktorý pôjde asi hodinu po ňom. Ja mu zase ukazujem čas na mojej rezervácii a pýtam sa ho, či sedí s hodinami na jeho palubovke. Po chvíli to vzdáva a púšťa ma do autobusu, ktorý je plný tak možno z 80%. O pol siedmej sa ocitám pri južnom termináli letiska Gatwick, odkiaľ mi aj odlieta let na Island. Čas si znovu krátim návštevou salónika No.1 Gatwick, ktorý ako prvý mnou navštívený ponúka jedlá na objednávku z jedálneho lístka. Vyskúšal som fish sandwich, ale bolo to tak suché, že sa mi až prášilo z huby. Dal som si teda radšej nejaké koláčiky a nápoje, ktoré boli dostupné na voľné nabratie. Nemohol som sa zdržať dlho, lebo o chvíľu sa začal boarding do Airbusu A320 a 3,5-hodinový let do Reykjavíku. WOW Air má pridelené srandovné registračné čísla (teda skôr 3 písmená) všetkých svojich lietadiel. Ja som letel s TF-BRO, neskôr s TF-KID, TF-DAD a TF-LUV. Všetky služby na palube sú samozrejme spoplatnené, keďže sa jedná o nízkonákladovku a tak bolo dobre, že ma po návšteve salóniku nepokúšali tie suché bagety, čo predávali na palube za 17€. Znovu som schytal sedenie v uličke, kde si môžem vystrieť nohy a tešiť sa na doklepnutie mojej choroby v hlavnom meste Islandu. V hlave som si premietal tie polárne žiary, východ Slnka nad ostrovom Grótta a všetku tú nádheru, ktorá sa rozplynula v okamihu ako sme dosadli na letisko v Keflavíku.

Snehové jazyky, fujavica rýchlosti orkánu, sneženie a tma bolo to, čo ma sprevádzalo Islandom celých 18 hodín. Po vysadnutí z lietadla prvýkrát vyťahujem šál a čiapku, lebo pocitová teplota sa môže hýbať niekde okolo 15 stupňov pod nulou. Rýchlo som nasadol do najbližšieho autobusu, ktorý ma za hodinu vie premiestniť do hlavného mesta a vyhodí ma na autobusovej stanici uprostred ničoho. Prejsť kilometer k môjmu hotelu bol počas tejto noci ešte výkon, ktorý sa dal zvládnuť, horšie to bude ráno. O druhej ráno greenwichského času som sa ocitol na hoteli, ak sa to tak dá nazvať. Tam som sa z listu dozvedel, že môj dom sa nachádza ešte asi 200 metrov ďalej a zmierený s tým, že ešte raz musím vyjsť do toho nečasu, idem. Izbu som našiel a potom už nasledovali veľmi podobné aktivity ako pri ukladaní sa do postele v Londýne. Paralen, zakopať sa a spať. Keďže Slnko na Islande v decembri vychádza až niekedy okolo pol dvanástej doobeda, nastavujem si budík na 7:45 s tým, že veď aj tak za svetla nič neuvidím.