Island 2019

Travelogue

30. september 2019 (pondelok)

Ráno nás trochu pribrzdila prvá námraza na aute a kým sa nám v ňom podarilo nájsť škrabku na okná, prešlo aj 15 minút. Krátko po východe Slnka sme už o 7:45 smerovali naspäť na pumpu vo Hvolsvöllure tankovať plnú, pretože na východe a hlavne potom v severnej časti Islandu je to s pumpami celkom nariedko. Ľahší o 40 € pokračujeme proti smeru hodinových ručičiek po včera načatej okružnej ceste ostrovom k highlightu nadšencov leteckej tematiky - stroskotanému lietadlu Douglas DC-3. To sa blízko pláže zrútilo v roku 1973 počas rutinného cargo letu americkej armády. Informačná tabuľka varuje, že trek od parkoviska k lietadlu trvá 3-4 hodiny, čo mi pri pohľade na mapu až tak celkom nevychádzalo. S Jožom sme sa nedali odradiť a vykročili sme vpred po vyprahnutej ceste, ktorá sa strácala niekde za horizontom morskej hladiny. Na jej konci sme sa mohli utvrdiť, že jej dĺžka je 3,5 km a trvá len zhruba 40 minút jedným smerom. Našli sme tu celkom ohlodané zbytky lietadla a niekoľko profi fotografov, ktorí čakali na záblesk toho najlepšieho svetla snáď aj celé hodiny. Ak vás lietadlá nezaujímajú, zrejme môžete túto nezáživnú cestu vynechať, alebo skočiť na kyvadlový autobus, ktorý premáva od 10:00 a stojí “len” 2000 ISK.

My sme už o 10:15 boli na ceste ďalej na západ, kde o 18 km ďalej viete zaparkovať na vrchole Dyrhólaey, odkiaľ je parádny výhľad na nekonečnú pláž pokrytú čiernym pieskom a celkom fotogenický kamenný most, ktorý vyčnieva do oceánu. Počasie je zatiaľ pod mrakom, čo nerobí z fotiek až tak pekné spomienky, ale to sa rýchlo mení pri ceste ku kaňonu Fjaðrárgljúfur (prečítajte to prosím ešte raz, určite to nebolo správne :D). 

Je 12:15 a naše Suzuki parkujeme na bezplatnom parkovisku pod chodníkom vedúcim k jednotlivým vyhliadkam tohto kaňonu. Tá najvyššia a samozrejme aj najlepšia je vzdialená celý jeden kilometer chôdze do kopca, takže sa treba pripraviť na pár minút udychčaného výkonu, ale konieckoncov ten pohľad stojí naozaj za to.

Nám sa zobedieva, lenže cestovné časy sa v tejto časti ostrova výrazne predlžujú a jednotlivé zaujímavosti sú od seba vzdialené častokrát aj 2 hodiny. Pre istotu sme teda dotankovali plnú nádrž a rozhodli sme sa, že s obedom ešte chvíľku vydržíme, pretože sme po ceste nenašli žiadnu schopnú reštauráciu a ja som si podľa recenzií na internete robil zálusk na fish&chips, ktoré podávajú v stánku pri našej ďalšej zastávke.

Tou je ľadovcová lagúna Jökulsárlón, ktorá je ďalším veľkým lákadlom Islandu. 130 km cesty pri pobreží, na celkom prázdnych cestách, nás nakoniec doviedlo až na veľké parkovisko, ktoré je chvalabohu znovu zadarmo. Teplota je tu samozrejme citeľne nižšia, ale keď vidíte, ako sem z ďalekého ľadovca plávajú čoraz väčšie ľadové kryhy, tak sa ani nemôžete čudovať. Čím viac slnečného svetla, tým modrejšie sa zdajú a vo veľkých počtoch smerujú popod most až do samotného oceánu, kde sa topia. Stánok s fish&chips bol našťastie otvorený, tak ako sme sa aj dočítali a za 2150 ISK (14 €) si tu môžete dať kúsok ryby s hranolkami a nejakú tú plechovkovú limonádu. Teplý obed si na dnes teda môžeme odčiarknúť, aj keď takéto vyprážance na srdci určite nezahrejú. Resp. tam áno, ale na duši príliš nie :D

Do nášho ubytovania pre dnešnú noc je to ešte viac ako 2,5 hodiny a vyše 200 km. Prvé normálne potraviny (Kjörbúðin) sme našli až v meste Djúpivogur a vyzbrojili sme sa nejakými lepeňákmi na večeru. Od ubytovania nás delili možno 4 km vzdušnou čiarou, ale dostať sa k nemu cez obrovské fjordy, ktoré sa nachádzajú na východe krajiny, trvá okľukou ešte pol hodinu a ďalších 37 km. Na sklonku večera o 18:15 prichádzame po celkom úmornej ceste do Berunes HI Hostel, kde nás pán domáci celkom svižne ubytoval v jednej z chatiek. Zdieľame ju ešte asi s dvoma ďalšími izbami a výhľady na tejto samotke sú znovu parádne. 

Comments
Send