Island 2019

1. október 2019 (utorok)

Dnes nás čaká určite najväčšia porcia šoférovania. Na severe Islandu sa vzdialenosti neúmerne predlžujú, cestou nestretávate žiadne protiidúce auto niekedy aj hodinu. Náš prvý cieľ po krátkych raňajkách, ktoré sme si obstarali v obchode ešte včera, je už tradične benzínová pumpa v neďalekom mestečku Breiadalsvik. Na dnes by sme už tým pádom mali mať snáď s benzínom vystarané a takmer 600 km cesty sa pokúsime stlačiť do jednej nádrže. Hostel opúšťame podľa plánu po pol deviatej, aby sme to stihli do večerného ubytovania ešte počas posledných zvyškov svetla.

Prvou zastávkou, na ktorú som sa špeciálne tešil, bolo miesto na ceste smerujúcej k dedinke Seydisfjordur. Ak by ste okolo neho prechádzali, nič špeciálne by ste zrejme nenašli, pretože sa nijako nevymyká ostatnej islandskej prírode, ale ja som si kvôli nemu robil pred tripom niekoľkohodinovú prípravu. Ako veľký fanúšik filmu “Tajný život Waltera Mittyho”, ktorý ma upútal hneď na prvé zhliadnutie, som sa chcel dostať na miesto, kde sa Ben Stiller spúšťal serpentínami na longboarde, len aby stihol dohnať nezastihnuteľného Seana O’Connela. To, ako aj veľká časť z natáčania, sa odohrávala priamo na Islande a táto prístupová cesta k Seydisfjordur toho bola svedkom. Takže som na Google Streetview pomaly porovnával, ktorá zákruta je tá, ktorú práve vidím v neustále pauzujúcej scéne filmu a podľa počtu čiar na ceste a výstražných kolíkov popri nej, som nakoniec došiel k celkom presnej zhode s polohou, odkiaľ bola asi natočená. Samozrejme, nepodarilo sa mi ju napasovať úplne presne, za čo môže aj rozdielna optika kamery a môjho laického mobilného foťáku, či neustále sa uhýbanie prechádzajúcim autám a obrovská zima. Jožo to radšej zapichol do vyhriateho auta o pár desiatok metrov vyššie, pretože zo slnečného pobrežia sa počasie tu, vo vnútrozemí, zmenilo doslova za pár minút na snehovú víchricu. No tak schválne, prikladám aj výsledný produkt: 

O 10:45 sa zberáme a veľmi hlasno rozmýšľame nad tým, že zrejme vynecháme naše ďalšie zastavenie na vodopáde Detifoss. Nikde som sa nedopátral k tomu, či až k jeho vrcholu na južnej strane (ktorá by mala byť krajšia) vedie asfaltová cesta. Narazil som na niekoľko starších informácií, že je tu prístupná len tzv. “F road”, čo je v podstate horská cesta podobného typu, ktorú sme zažili aj pri škriabaní sa na Haifoss a jednotlivé fóra upozorňovali na to, že sú na nej naozaj veľké výmoly. Nakoniec sme to nechceli riskovať, pretože proti nám hral aj čas, keďže zachádzka k Detifossu je cez 30 km jedným smerom (ak je samozrejme cesta úplne v poriadku) a ubytovanie by sme radi stihli ešte v nejakom ľudskejšom čase. Tento najmajestátnejší vodopád si teda odkladáme do zoznamu želaní aj spolu s niekoľkými ďalšími zaujímavosťami Islandu pre prípadné budúce a dúfam, že ešte podrobnejšie návštevy.

Takže z itinerára nám vypadáva jeden bod a cesta sa tým pádom predlžuje o nezáživné dve a štvrť hodiny šoférovania vyprahnutým terénom vnútrozemia, až kým o 13:00 nedorazíme k sírnym prameňom Hverir. Parkovanie je zdarma a my konečne ponaťahujeme skrehnuté kosti na pláňach, ktoré pripomínajú skôr kulisy pre natáčanie filmu Marťan. Hverir je veľká geotermálna zóna, kde sa dostáva na povrch rôzna forma plynov a blata. Nie že by bol celý Island iný, ale tu to vidno na veľmi malom merítku všetko pokope. Odvšadiaľ tu šľahajú smradľavé plyny z podzemia a pohybovať sa preto môžete len po vyznačených plochách.

Po dlhej dobe je v blízkosti nejaké mestečko (Reykjahlíd), čo sa snažíme využiť na naobedovanie sa. Avšak prichádzame mimo sezóny, takže väčšina reštaurácií má zatvorené a info z Google máp vám tým pádom veľmi nepomôže. V zálohe som ale mal ešte jednu pizzériu s názvom Daddi’s Pizza, kde sme za 2374 ISK (18 €) dostali stredne veľkú a celkom chutnú pizzu. Za pultom obsluhovala baba zo Slovenska, takže to bolo tiež celkom milé prekvapenie. Ďalšia odpozorovaná vec - hotovosť je vám na Islande akurát tak na dve veci. Aj v tých najväčších dierach zaplatíte všetko bezkontaktne kartou.

O štvrť na tri pokračujeme peknou cestou okolo jazera Mývatn, ako inak, tankovať. Aj keď sme si mysleli, že plná nádrž nám vydrží až do dnešného cieľa, už som stihol premlčať aj jedno dodatkové tankovanie pred odchodom na Hverir. Takže len dnes to robí na benzíne v prepočte 116 €. Nikdy, naozaj nikdy si neberte na okružnú cestu takúto rachotinu! :D 

Aby tých vodopádov nebolo málo, pridávame ešte jeden, ktorý je vzdialený asi 50 km cesty od pizzerky a volá sa Godafoss. Možno tým, že sme ich už mali také nespočetné množstvo a možno aj tým, že predošlé boli naozaj monumentálne, tento nás až tak úplne neohuruje. Ale keďže bol po ceste, tak prečo nie.. Po ceste je aj štvrté najväčšie mesto Islandu, Akureyri, čo hneď využívame na to, že navštívime diskontnú predajňu reťazca Bónus. Kým jedlá v reštauráciách stúpajú do búrlivých výšin, tu v Bónuse je väčšina tovaru častokrát lacnejšia ako u nás na Slovensku. Tešíme sa však ale ešte na jeden highlight dnešného dňa a tým je kúpanie sa v prírodnom prameni.

Od Akureyri je vzdialený ešte dobrých 100 kilometrov, nie je tak vychytený, ako väčšina ostatných a to nám aj celkom vyhovuje. Dostať sa k nemu je ale možné jedine cez tunel Vadlaheidargong. Ešteže ľudí nenútili prepisovať jeho názov do prehliadača a zriadili kvôli nemu o čosi jednoduchšiu doménu - tunnel.is, kde musíte za prejazd zaplatiť mýto v hodnote 1500 ISK. Auto sme odstavili na nejakej farme, ktorá bola k prameňu najbližšie a asi po 600 metroch pešieho presunu sme pri rieke našli maličký bazénik so stúpajúcou parou. V ňom bol iba jeden párik z Kanady, ktorý začal ihneď vyzvedať, keď počul našu nikam nezaraditeľnú reč. Voda má odhadom asi 40°C, takže aj po niekoľkých minútach strávených vo vonkajšom chladnom vzduchu to nerobí pre následné obliekanie absolútne žiaden problém. Pre správnosť uvádzam aj názov, akým ho nájdete na mape - Fosslaug - a súradnice parkovania: 65°29'57.0"N 19°22'47.8"W (lebo viem, aká to bola výzva dopátrať sa k nim).

Vytešení z wellness zážitku sadáme o 17:45 znovu do auta a tentokrát mierime už len do Hotela Húni, ktorý je už takmer na západnom pobreží. Tu prichádzame až po zotmení o pol ôsmej. Ďalší skvelý deň s prevažne pekným počasím bez mráčika za nami (ak nerátam prejazd priesmykom k Seydisfjorduru), až sa nám nechce veriť, že na tieto dni meteorológovia hlásili neustály dážď. Na hoteli dopĺňame deficit tekutých nápojov (nakoniec aj toho alkoholického typu) a potom už len rozmýšľame nad tým, že zajtrajším dňom uzavrieme cestu okolo ostrova a ocitneme sa v hlavnom meste, ktoré bude na pár dní našou konečnou zastávkou.