Island 2019

2. október 2019 (streda)

Dnes nás čaká nemenej náročná cesta v podobe 530 kilometrov a takmer 7 hodín strávených v aute. Stále nám ale stačí vyrážať až okolo pol deviatej ráno, takže tým pádom v kľude stíhame aj miestne raňajky, ktoré nám pripravia domáci. Je tu studený kontinentálny bufet a na želanie dostanete aj čerstvé wafle.

Prvé kilometre smerujú ako inak, na benzínku, kde doplníme prvú z dvoch dnešných plných nádrží benzínu. Toto auto snáď žerie benzín aj keď nie je naštartované. Doobeda však nemáme v pláne žiadne dôležitejšie zastávky a smerujeme rovno do mestečka Grundarfjörður, kde by sme si okolo dvanástej radi dopriali nejaký teplý obed. Parkujeme síce v úplnom centre, ale nenachádzame otvorenú ani jednu reštauráciu a tá, ktorá zostala otvorená, má rezervácie ešte aj na najbližšiu hodinu. Zo severu sa blížila hrozivo vyzerajúca snehová búrka, tak sme sa rozhodli, že šťastie skúsime až v ďalšej dedinke a medzitým sa zastavíme pri vodopáde Kirkjufellsfoss, ktorý odvtedy vídavam snáď na všetkých reklamných predmetoch propagujúcich islandský turizmus. Parkovanie je zadarmo a po niekoľkých metroch môžete vystúpiť trošku vyššie až skoro k dotyku s vodou. Počas našej návštevy tu bolo rozložených asi tak desať profesionálnych fotografov s trojnožkami, ktorí sa snažili zachytiť časozberné snímky padajúcej vody a vrchu Kirkjufell v pozadí. Takže takto pomaly vznikajú tie parádne zábery, ktoré stretávam v magazínoch o cestovaní.

Hlad nám už v tomto momente bráni vykonávať dlhšie cesty a najbližšia dedina, Olafsvík, nám padne veľmi vhod. Otvorené má reštaurácia Hraun, kde sme si dali ich domáci cheeseburger za cca 2690 ISK (19€) aj spolu s nápojom. Tu započujeme ďalšiu slovenskú obsluhu. Práca na Islande je asi obživou veľkej časti Slovákov, zrejme aj celkom schopne platená, avšak trochu pochybujem, či aj s možnosťou väčšej porcie voľného času.

Poobede môžeme pokračovať okolo polostrova národného parku Snæfellsjökull, čo je vlastne 700-tisíc rokov starý stratovulkán. Román Julesa Verna a jeho Cesta do stredu Zeme predpokladá vstup do stredu našej planéty práve na tejto sopke. Na jeho južnej strane je ikonický maják Malariff, ktorý si obzeráme za obrovského vetra od oceánu a celkom mrazivých teplôt aj napriek nášmu funkčnému oblečeniu. Rýchlo sa teda vraciame do vykúrenej skrine na požieranie benzínu a smerujeme ku 30 km vzdialenému čiernemu kostolíku Búðakirkja.

Kedysi kostol uprostred mestskej komunity Búðir, no dnes len opustená, zato ale veľmi dobre udržiavaná drevená stavba na úplnej samote. Ak vám vyjde počasie, na chvíľku rozjímania a pár fotiek sa zastaviť oplatí.

Ďalších 175 km bez nejakej markantnejšej civilizácie, niekoľko mostov a tunel a ocitnete sa v hlavnom meste Islandu - v Reykjavíku. Naše cesty o pol šiestej vedú priamo k ubytovni Loki 101 Guesthouse, ktorý je v samom centre mesta, čo by kameňom dohodil ku ikonickej katedrále. S tým súvisia aj problémy s parkovaním, čiže najprv sa skúšame ohlásiť priamo v hosteli a potom v bočných uličkách nájsť takú, kde to z tabuliek aspoň trochu vyzerá na bezplatnú parkovaciu zónu. A čuduj sa svete, nie je to až taký problém.

Nasledujúce dva dni sme si už len ležérnym tempom poobzerali najbližšie atrakcie Reykjavíku. Katedrála postavená v modernom štýle nás zvnútra príliš nenadchla. Jej holé steny sú dosť neosobné, ale tak aj z tohto štýlu treba svetu niečo zanechať. Nižšie pri zálive sa dá nájsť celkom zaujímavá socha “Slnečného cestovateľa”, ktorá má vyjadrovať sen o nádeji, pokroku a slobode.. Ok, to mám z príručky. Mne evokuje akurát tak to, že jej slnečné odrazy sa budú pekne vynímať na fotkách. Pešo sme sa prešli aj k vzdialenejšej technickej pamiatke s názvom Perlan. Kedysi to bol veľký zásobník horúcej vody, no dnes je prerobený na múzeum, obchody, reštaurácie, kaviareň a čo je hlavné, na super vyhliadku, ktorá je na štvrtom poschodí. Škoda len, že počasie sme na konci tripu vychytali v podobe zamračenej oblohy, ale to nám vôbec neprekáža, keďže tie najhlavnejšie prírodné krásy boli počas týždňa v takmer dokonalom zasadení.

5. október 2019 (sobota)

Posledný deň na Islande máme odovzdanie auta naplánované až okolo jednej hodiny poobednej, takže využívame to, že z hostelu odchádzame v čase checkout-u o 11:00 smerom do centra Keflavíku. Našli sme otvorenú prevádzku Dominos Pizza, kde sme si dali zrejme najlacnejšie teplé jedlo celého Islandu. Dopomohol nám k tomu tunajší zamestnanec odporučením menu, ku ktorému by sme sa našou islandčinou asi ťažko dopracovali. Stredná pizza s nápojom v sume 1590 ISK (12€) vždy poteší, keďže vieme, že takáto cenovka je tu po našich eskapádach s benzínom ako vykúpenie.

Posledný krát dopĺňame nádrž doplna, keďže fuel policy pri vrátení bola “full-full” a odovzdávame auto niekoľko minút pred 13-tou. Vydýchli sme si, keď nám zamestnanec povedal, že nezistil žiadny nový škrabanec a podnikovou dodávkou nás vyklopil priamo pred letiskovou halou. 

Výlet ako taký, hodnotíme veľmi pozitívne. Ja sám sa neviem zhodnúť na tom, či si ho na rebríčku prírodných krás neumiestnim rovno na prvé miesto pred západnú Ameriku a na čom sa s Jožom vieme zhodnúť, je to, že ešte by sme sa mali určite vrátiť a dohnať miesta, ktoré sme do plánu vtesnať nevedeli a pozrieť aj tie, ktoré časom ešte do zoznamu pribudli. Čiže odporúčame všetkými desiatimi!