travelo.club - Travelogue Okolo jazera Erie

Okolo jazera Erie

Travelogue

31. decembra 2017 (nedeľa)

Je tu Silvester! A my ho budeme tráviť tak trochu hokejovo, ako inak :) Máme totiž kúpené lístky na zápas NHL Detroit Red Wings proti Pittsburgh Penguins. To vysvetľujeme aj prísediacim na spoločných raňajkách, ktoré sú zvolané na deviatu hodinu. Tí celkovo nechápu, ako sme sa mohli vybrať z nejakej Slovakia krajiny kdesi v Európe až sem k nim, len aby sme si pozreli pár zápasov. Z počúvania Američanov mi je už dlhšie jasné, že mimo cestovania vnútri Štátov, sa do sveta pozerajú len málokedy. Európa je pre nich asi tak exotická ako pre nás Karibik. Ale späť k raňajkám - tie sme takmer ani nedali celé, keďže domáci nosia stále ďalší a ďalší chod a neskôr zisťujeme, že nám vydržali vlastne aj cez obed a jesť pýtame až na večer.

Plán je taký, že pôjdeme na zápas a po ňom už uvidíme, čo s oslavami Nového roku. Buď pôjdeme na jedno z námestí, alebo zapadneme do podniku, ktorý sa nám bude pozdávať. Oddychovať sme na izbe vydržali len do pol piatej, ale viac sme už neobsedeli. Poriadne sme sa poobliekali, lebo kuvičie hlasy počas silvestrovských osláv hovorili aj o -20 stupňoch pod nulou a znovu sme nasadli na bus smerujúci k Windsor Transit terminálu. Tam je potrebné presadnúť na Tunnel bus, ktorý vás prevezie hranicou popod rieku a vyhodí rovno pri colníkoch. Piata návšteva hraníc na tomto výlete bola zatiaľ asi najpríjemnejšou. Vtipkujúci zamestnanci si doberali hokejových fanúšikov v dresoch tímu svojho mesta, ale takisto si popritom vykonávali aj svoju prácu. Konečne žiadna prehnaná buzerácia nezmyselnými otázkami a k tomu aj bonus v podobe zaželania pekného večera. Ide to, keď sa chce. Po preverení sa musíme znovu nasáčkovať do autobusu a ten nás odvezie takmer až k novučičkej Little Ceasars Arene, ktorú “červené krídla” pokrstili len túto sezónu.

Naše kroky v nej hneď smerujú do obchodu so suvenírmi, kde si odnášame mikinu, dres a nejaké magnetky. Hlad zaháňame ako inak Little Ceasars pizzou a pomaly sa aj presúvame na naše miesta v hornej sekcii arény. Nedá sa jej vytknúť to, ako vyzerá - je to naozaj pekný stánok, ale z pohľadu funkčnosti je to veľmi zlá stavba. Ulička medzi jednotlivými radmi je široká tak možno 50 čísel a máme vážne čo robiť, aby sme sa neuváženým krokom náhodou neocitli o niekoľko radov nižšie. So sedadlami to nie je o nič lepšie. Už len naše útle európske postavy majú problém upratať si lakte zo svojho spolusediaceho a to sme medzi týmito ľuďmi ďaleko pod priemerom ich objemovosti. Nie sme samozrejme sami a nadávky počuť snáď od všetkých ľudí, ktorých treba pre istotu chytať, ak okolo vás prechádzajú hľadajúc svoje miesto. Mimo toho všetkého sme si ale vybrali celkom dobrý zápas. Detroit vyhral 4:1 a do listiny nahrávačov sa zapísala aj slovenská stopa v podaní Tomáša Tatara.

O desiatej večer je zápasu koniec a my mierime do neďalekého Beacon Parku, kde by malo dôjsť k tzv. “ball drop”, čo je po vzore newyorského Times Square odpočítavanie sekúnd do Nového roku v podobe klesajúcej svietivej gule na stožiari. Park sme našli, guľa je takisto na mieste, ale to je aj zima. Nevieme si predstaviť, ako tu vyčkáme dve hodiny, aby sme videli túto napodobeninu rozžiarenú, či čo presne chce táto konkrétna robiť. Skúšame horúcu čokoládu, ktorá naše nádeje vydržať v exteriéri predĺžila možno o ďalšie dve minúty, ale potom urýchlene googlim lokálne podniky v okolí, kde by sme mohli skryť. Vyhral jeden vzdialený asi kilometer od parku s názvom Anchor Bar. Nesľubovali sme si od neho nič zvláštne, len pár silvestrovských drinkov, poprianie si všetkého dobrého do ďalšieho roku a odchod na ubytovanie cca tak o druhej ráno. To by sme ale nemohli stretnúť skupinu asi desiatich zamestnancov Little Ceasars arény, ktorý pracujú v jej útrobách, od obchodov až po manažment. Predstavila nás jedna z nich, Jessica, ktorá bola, tak ako aj ostatní, veľmi zvedavá na to, čo v týchto končinách robíme, ako žijeme na našej ceste, ako sa nám páči mesto, hokej a ľudia a ako žijeme u nás doma. Z veľa našich rečí sme u nej cítili veľký “wow” faktor, či už sa to týkalo bezpečnosti pri cestovaní, na ktoré by sa ona sama nepodujala, alebo hocijakých všedných vecí, pri ktorých zisťujeme, že na Slovensku to nie je vždy až také zlé, aké to vedia vykresliť samotní ľudia. Podostávali sme od nich čokolády, pamätné mince a pri čase, ktorý vtedy utekal neskutočne rýchlo, nám o štvrtej ráno pomohla autom dostať sa aspoň trochu bližšie k tunelu, ktorý značí hranicu s Kanadou.

Netušili sme ako sa dostaneme k nášmu ubytovaniu v inom štáte na Nový rok o štvrtej hodine ráno. Tunnel bus nepremával, na cestách nebolo ani jedného auta a tak mi napadlo zavolať si Uber. Ten nás ale odmietol s tým, že ísť cez hranice je pre neho risk. Taxislužby, ktoré som našiel na googli mali nedostupné čísla a tak sme teda skončili pred tunelom do Kanady bez nápadov. Vlastne áno, jeden mi skrsol a neukázal sa byť tým najlepším. Hovorím si, že colníci v búdke pri hranici by mohli poznať aspoň jednu možnosť ako si objednať taxík na druhú stranu hranice, tak sme sa vybrali smerom k nim. Keď nás zbadali, nemali pre nás žiadne pochopenie, vybehli z búdky, oblapili samopal do pohotovostného režimu a z diaľky kričali, aby sme zastavili a neopovážili sa ísť ďalej. Peši sa podľa ich slov do Kanady nedostaneme v žiadnom prípade. Krikom nás otočili smerom na ulicu, kde sme celkom vyľakaní nakoniec stopli jedného zblúdilého taxikára. Ten nás konečne vedel vziať do Windsoru, ktorý je vzdialený síce len 10 kilometrov, zato reálne akoby za ostnatým plotom. Mýto musíme platiť z vlastného vrecka a jazdné nás stojí ďalších 40 dolárov, čo je ale o takej hodine a hlavne po takejto skúsenosti úplne to posledné, čo riešime. Tešíme sa z toho, že žiadne ďalšie prechody hranicou už absolvovať nemusíme, pretože zajtra nám to letí z tejto strany hranice domov. Ešte si ale chceme užiť jeden deň v Toronte, do ktorého sa po vyspatí musíme dostať.

Comments

Send