travelo.club - Travelogue Roadtrip po západe USA

Roadtrip po západe USA

Travelogue

7.deň (štvrtok 8.september 2016)

Skoro ráno, keď ešte pomaly nevykuklo ani Slnko, skúšame kontinentálne raňajky, ktoré umiestnili do jednej z izieb tohto motela. Ako vždy, Európan si na svoje nepríde - dva džemy, sladké pečivá, nejaké jogurty a vločky. Ako zásoby na cestu teda berieme nejaké ovocie z košíkov a už o siedmej opúšťame ubytko a autom mierime ďalej na východ. Už o dve hodinky sa ocitáme v malom mestečku Seligman, ktoré sa snaží samo seba pasovať ako “mesto, kde sa zrodila Route 66”. Táto stará známa diaľnica ním aj prechádza a nájdete tu aj plno dobových obchodíkov, kde teraz kúpite poväčšinou len suveníry. Tie si odnášame aj my a nezdržujeme sa viac ako pol hodinu, pretože autobusy v tom momente priniesli kvantá turistov z rôznych kútov Zeme. Lukáš na to takmer doplatil, keď nám víťazne ukazoval jednu peknú babu a tá ho samozrejme aj s frajerom počula, keďže bola od susedov z Čiech :D

Ďalšie dve hodiny trvá cesta k majestátnemu dielu prírody - Grand Canyonu. Prichádzame a parkujeme blízko Yavapai point, ktorý by mal ponúkať lepšie výhľady, ako vyhliadka pri návštevníckom centre. Takmer okamžite po tom, čo sa dostávame k zrázu v zemi nechápeme z tej veľkosti. Na hĺbku je to občas vraj aj 2 kilometre a je naozaj škoda, že je pravé poludnie, pretože ani fotografie nevedia poriadne vystihnúť tú veľkosť. Dávame si ešte menší výlet popri okraji až k visitor centru, kde sme trochu dúfali v nejaké občerstvenie, ale mimo kávičkárne sme nič nenašli a rozhodli sa teda naobedovať až niekde po ceste. Dnes je to mimochodom druhý najdlhší deň na cestách, ale veľmi rýchlo sme zistili, že odhadované časy cestovania z Googlu sa dajú dosť dobre osekať už len tým, že ideme o 5 míľ rýchlejšie. Stále je to rýchlosť, pri ktorej vás všetci domáci predbiehajú, takže nehrozí žiadne zastavenie políciou, čo sa nám vlastne počas výletu ani nestalo. V mapách mám poznačené ešte jedno miesto, odkiaľ je pekný výhľad na kaňon - Lipan point. Je vzdialené pol hodinu cesty, ale naskytá sa na ňom oveľa lepší pohľad, keďže pre nás to bol úplne iný uhol voči Slnku. A ešte som zabudol - do parku Grand Canyon takisto poslúži karta Annual Pass, inak zaplatíte, myslím, 30 dolárov na auto.

Ako ďalší bod v navigácii nastavujeme tentokrát už priamo náš hotel v mestečku Kayenta, aby sme zistili, s akým časom môžeme rátať pri príjazde. Super, mali by sme tam byť o piatej hodine večer. Aby ste pochopili, tu išlo o časové posuny a časy západu Slnka ako nikdy! :D Na konci dňa som si totiž chcel vyfotiť útvary v Monument Valley zo známeho bodu, kde skončil svoj beh Amerikou Forrest Gump a to jedine pri západe Slnka :) A keďže v tejto časti autonómneho teritória Navajo kašlú na nejaký letný čas, hodinky sa musia posunúť o hodinu dozadu a potom nastávali problémy s tým, akým časom západu Slnka sa mám riadiť. Tým, že sme mali z cesty ušetrený nejaký ten čas naviac, tak sme po Grand Canyone zaradili zastávku v prvom trochu viac osídlenom meste s názvom Tuba City a kúpili si na stojáka Little Ceasars pizzu, ktorú sme na posedenie zbaštili v aute. V týchto končinách výzor ľudí nám, Európanom, pripomína Indiánov. To sú vlastne všetko títo Navajovia, starý kmeň, ktorí tu má stále svoje územie. Dopĺňame benzín (30 dolárov a nádrž je plná) a pokračujeme hodinu a pol na hotel, kde plánujeme zhodiť veci a spraviť otočku na Monument Valley.

Do hotela Wetherill Inn v Kayente prichádzame o 17:45, vykladáme z auta kufre a ruksaky a za 15 minút to už krútime k červeným pieskovcovým útvarom, ktoré sú vzdialené ďalšiu pol hodinu jazdy. Medzitým sme prekročili hranicu z Arizony do Utahu a nestihli sa vynadívať na tie farby. Na mieste parkujeme asi hodinu pred západom Slnka, takže času máme habadej na vyskúšanie si najlepšieho scenára fotenia a uskakovania z cesty idúcim autám. Pristavuje sa tu plno ľudí a takmer vždy niekomu zavadziate, ak si chcete spraviť fotku pre seba. Navajovia na kraji cesty predávajú svoje náramky a za tú hodinu zisťujeme, že im to príliš nejde. Možno keby mali nejaké Forrestove suveníry, zarobili by trochu viac. Nie každý sa ale nechal skaziť západnou kultúrou :) Zastavili sa tu aj dve autá plné mladých Slovákov, ktorí sa fotia asi najdlhšie. O pol ôsmej konečne fotíme vytúžené fotky a vraciame sa na hotel v Kayente, kde nestihneme využiť ani ponúknutý bazén a ešte k tomu musíme aj vybavovať skoršie otvorenie raňajkovej miestnosti, pretože o siedmej znovu vyrážame na ďalšie cesty.

Comments

Send