Roadtrip po západe USA

11.deň (pondelok 12.september 2016)

Na raňajkách začuli našu slovenčinu tri mladé baby, ktoré boli tiež na tripe po západe, akurát tie ho brali z tej opačnej strany. Zaujímali sa o to, kde sa v meste nachádza nejaká dobrá diskotéka, na čo sme im vedeli odpovedať len veľmi stroho. Niekoľko tých naozaj vychytených som mal zaznačených, ale myslím, že nikoho z nás to tam extra neťahalo, keďže poplatky pri vstupe počas DJovania Davida Guettu stúpali aj k 70 dolárom. Baby to síce majú za polovicu, ale tieto študentky naozaj nevyzerali tak, že by boli ochotné vyhodiť toľké peniaze na to, čo majú doma v podstate zadarmo. Nechal som to na ne. Uvidia, keď prídu :) Zapriali sme im peknú dovolenku, naložili zatiaľ všetky kufre do auta a o pol desiatej sme pokračovali v našom výlete prvýkrát smerom na sever.

Za dve a pol hodiny (pozor zmena! :) parkujeme pri Zabriskie point, ktorý z diaľky nápadne pripomína pieskové duny. Je to pozostatok erózie povrchu a sedimentov jazera, ktoré tu bolo 5 miliónov rokov dozadu. Tu aj vznikla Lukášova pamätná hláška, ktorý bol zobudený po hlbokom spánku už od Las Vegas: “Zas nejaká Sahara”. Ponorková choroba už dávala o sebe vedieť prvé príznaky a to takmer každodenné skoré budenie a vláčenie chalanov po všetkých možných miestach si vyberalo svoju daň na tom, že by ma najradšej niekde vysadili a nechali napospas supom :D Úplne som to chápal, ale už nebolo úniku. Dopredu nás stále hnal program rezervovaných hotelov a vyhliadok. Tým dnešným bola vidina ubytovania sa vysoko v Mamutích horách. Ale o tom až neskôr.

Zo Zabriskie je to slabá pol hodina autom do najnižšie položeného miesta Severnej Ameriky. Cestou sem vidíme po pravej strane dlhé biele pláne, čo je pozostatok vyschnutého soľného jazera a nad ním zvlnený horúci vzduch. Teplota po príchode je ešte v týchto miestach celkom znesiteľných 40 stupňov a tabuľka za parkoviskom nám oznamuje, že sa nachádzame 86 metrov pod hladinou mora. Stačí sa trochu poobzerať a na skalách za vami je vidieť značku hladiny mora, či už je to ceduľka, ktorú je tam možné zahliadnuť, alebo aj nepatrná zmena v skalnej štruktúre. Až  tam sme si uvedomili, ako hlboko pod morom by sme sa nachádzali. Celkovo je to dosť nehostinné miesto. Slnko tu pečie ako bláznivé a odraz od bielej soli na zemi vyžaduje nonstop nasadené slnečné okuliare. Je trištvrte na jednu a my znovu hladneme po slabých hotelových raňajkách vo Vegas. Rozhodli sme sa teda pokračovať z tohto zatrateného miesta niekam do civilizácie.

Niekde za Stovepipe Wells na štátnej diaľnici 190 prechádzame cez vysokohorský priesmyk Towne Pass, nastúpavame niečo cez 9500 výškových stôp a tie musíme neskôr aj niekde zostúpať. Spolu s neskutočným teplom a neustálym brzdením začína mať naše auto prvé problémy. Pri brzdení začína vibrovať a to sa neskôr zhoršuje natoľko, že ho radšej odstavujeme na krajnici, aby sme náhodou neodpálili brzdy. Už sme mysleli na najhoršie, na tie zodraté platničky a čakanie na odťah. Po vystúpení to teda riadne smrdelo pri pravom prednom kolese, ale brzdy vyzerali byť z laického pohľadu v poriadku, tak sme im nechali aspoň 15 minút na vychladnutie. Trochu sme skľudneli, keď takto za nami zastali ďalšie dve autá a privanulo od nich ešte väčší brzdový smrad. Posledné stovky metrov dolu kopcom sme využívali brzdenie motorom, čo ale chudák motor na 4000 otáčkach nemal tiež v láske. Vychladnutie brzdám ale úplne pomohlo a už sme sa s týmto problémom neskôr nestretli (aj keď je pravda, že v takých teplých oblastiach sme sa už potom nepohybovali).

Do prvej “normálnejšej” civilizácie sme prišli po tretej hodine. Malé útulné mestečko Lone Pine bolo ako vystrihnuté z cestovateľských filmov. Jedna hlavná ulica a okolo nej všetky hlavné služby. Ja som v ňom mal vyhliadnutú reštauráciu Mount Whitney, kde nám milý chlapík pripravil dobré domáce hamburgery a ako správny Američan povyzvedal, čo tu robíme a na akú cestu sme sa to dali. Nechali sme tradičné sprepitné vo výške asi 11-12% a zamierili k poslednému bodu dnešného programu - jazeru Mono Lake. Ako inak, cesta trvala dve hodiny a počas nej sme prechádzali aj popod oblohu schovanú do dymu z kalifornských lesných požiarov, ktoré tento rok vydrancovali celkom veľký objem hektárov lesa.

Po príchode sa už Slnko chystalo schovať za vrcholky hôr a teplota bola razom rezkejšia. Prvýkrát z kufrov vyťahujeme mikiny a sme za ne radi. Scenéria okolo jazera je super. Všade navôkol je horské ticho a zlaté slnečné svetlo už ukrajuje posledné zvyšky dňa. Vegetácia sa z nízkych polôh zmenila asi o sto percent a zrazu si pripadáme ako pri nejakom plese vo Vysokých Tatrách. Soľné stĺpy a útvary fotíme a natáčame až do posledného svetla a potom sa vydávame konečne ubytovať do hotelu Austria Hof Lodge.

Ten sa nachádza v lyžiarskom stredisku Mammoth Lakes, ktoré leží vo výške asi 2400 metrov nad morom. Pri ťahaní našej batožiny po niekoľkých schodíkoch smerom nahor sme natoľko zadýchaní, že sme zrelí na kyslíkovú bombu. Bodaj by aj nie. Prišli sme z 86 metrov pod morom a teraz máme stráviť noc v základnom tábore Gerlachovského štítu? :D Tento hotel je tým najkrajším a najluxusnejším, v ktorom sme počas tripu bývali. Síce nie je lyžiarska sezóna, ale ľudí je tu ubytovaných celkom dosť. Stále sa dajú totiž podniknúť výlety do okolitej prírody. Na recepcii nám pani zdeľuje, že na prvom poschodí je pre nás pripravená aj vírivka otvorená do desiatej večer, čo sme chceli v momente využiť, ale to, že na jej terasu už nenamontovali žiadne osvetlenie je druhá vec. Vychystaní v plavkách sme pobehovali po terase v desiatich stupňoch nad nulou a mobilom hľadali nejaký magický spínač. Vraj neexistuje, hovoria dole na recepcii. Nerozumiem teda jej využitiu do desiatej večer. A ešte aj smrdí po nejakej síre :D zavhrli sme ju a radšej sme uprednostnili reštauráciu na dolnom podlaží. Nepodarilo sa mi zistiť, prečo je hotel inšpirovaný rakúskoalpským štýlom, ale páčilo sa nám to. Tomu zodpovedala aj ponuka jedál. Vraj pravý wienerschnitzel, či kačka so špecľami (spaetzles, ako ich napísali), ktorú som aj vyskúšal. Teda kuchyňa veľmi dobrá! Pochvaľovali si aj chalani, ktorí mali steak a myslím, že všetci sme mali problém dojesť svoje taniere. Na nič iné sme sa už večer nezmohli a upadli sme do spánku takmer instantne.