Roadtrip po západe USA

5.deň (utorok 6.september 2016)

Vstávame o ôsmej, aby sme mohli už o deviatej vyraziť k našej prvej prírodnej zastávke na ceste západom. Jedná sa o Joshua Tree National Park a menšiu túru nazvanú Hidden Valley Nature Trail. 145 míľ (233 km) nám trvá niečo pod tri hodiny a po predložení kartičky Annual Pass pre vstup do národných parkov, sme už o trištvrte na 12 na začiatku náučného chodníčku. Teplota sa našim presunom do vnútrozemia vždy o čosi dvihne a už na tomto mieste môže byť okolo 30 stupňov. Park sa vyznačuje tým, že tu všade rastú Juky krátkolisté, podľa čoho vznikol aj jeho názov. Sú to také čudné stromčeky skoro pripomínajúce nejaký kaktusovník. No a nechýbajú tu ani všadeprítomné skaly, ktoré sú dosť často zaoblené do guľatejších tvarov. Skôr je to taká pustatina a v zozname národných parkov by som tento jeden nedával na najvyššie priečky.

Po takmer hodinovej túre na najväčšom slnku ho opúšťame a mierime do dnešného cieľa v mestečku Lake Havasu City, ktoré je vzdialené ešte 165 míľ, ale už v štáte Arizona. Pred cestou som si v mapách vyhviezdičkoval nejaké reštaurácie, ktoré by sme mohli po ceste v prípade hladu navštíviť. Skúsili sme zastaviť pri Roadrunner Floating Dock Bar & Grill, ale nepozdávala sa nám atmosféra tejto vymretej diery, niekde na okraji mestečka Parker, tak sme sa rozhodli, že sa najeme až po ubytovaní v Lake Havasu.Cesta trvala ďalšie tri hodiny a o štvrtej sme konečne dorazili do mesta, kde sa nám cestou naskytli pekné pohľady na rieku Colorado, ktorá ním preteká. Mesto je to ale vyľudnené, stretnete tu väčšinou hlavne oddychujúcich dôchodcov, ktorí už majú to svoje odrobené a na staré kolená si chcú ísť oddýchnuť do tohto dovolenkového raja. Teda, pokiaľ nehovorím o čase jarných prázdnin. To by sa tu hemžilo školákmi a teenagermi potúženými alkoholom, rozvalenými na rôznych loďkách a jachtách v zátoke pod najznámejšou ikonou mesta - mostom London bridge. My sme sa ubytovali v hoteli Days Inn, ktorý má raňajky aj bazén a izba vyzerá o triedu lepšie a komfortnejšie než v LA. Trojlôžkové izby nájdete len veľmi ťažko, čo ale vôbec nevadí, keďže postele sú vždy veľké ako letiská a ľahko sa vyspíte bez toho, aby ste vôbec vedeli, že niekto leží vedľa vás. My sme mali také nepísané pravidlo, že kto v ten deň šoféruje, ten bude mať pre seba celú posteľ. Čiže najbližšie dve noci som vyhral ja :)

Poobzerali sme si okolie hotelu a zapadli do jednej miestnej pizzérie oproti cez cestu. Od jedného zákazníka dostávame tradičnú otázku odkiaľ pochádzame, keď nás počuje rozprávať sa medzi sebou. Inak na toto existujú tri typy emócií a odpovedí, ak im odpoviete, že sme zo Slovenska. Prvou je “oh, ok”, čiže absolútne ničnetušenie, kde sa niečo podobné asi nachádza.. je to vôbec názov krajiny? Druhým typom sú ľudia, ktorí vedia trafiť pripináčikom aspoň do Európy štýlom “Is it close to Germany?” a tretí, čo naozaj ovládajú históriu a odpovedia vám “oh yeah! I plan to go to Czechoslovakia one day”. Vysvetľovať im ďalšie fakty o rozdelení našich republík je z minulých skúseností hádzaním hrachu o stenu, takže takýto small talk väčšinou nechávame plynúť do stratena. Ešte som nezhodnotil pizzu :D Dobrá, lepšia ako u nás, ale na tú najlepšiu, čo sme mali v Miami, sa tiež nechytala. Opodiaľ sa nachádzal aj obchoďák s názvom Safeway, kde som znovu vybavil zákaznícku kartičku a s nejakou zľavou sme nakúpili jedlo dennej potreby, raňajky a pivá Corona na večer. Počas neho sme mali v pláne obzrieť si mesto a s ním aj jeden preslávený podnik pri London bridge s menom Kokomo. Prišli sme tam pred desiatou večer a barmanka už sťahovala mreže v úplne prázdnom podniku, ale sľúbila nám, že nám ešte načapuje ich preslávený nápoj, z ktorého určite nezostaneme triezvi. Má príznačný názov - Tremor (záchvev). Jediné čo sme cítili bol cukor a ešte viac cukru :D Ktovie aký tremor by zažili Američania, keby si dali na Slovensku nejaké domáce pálené. Zostali nám po ňom aspoň pekné plastové poháre s výzdobou Lake Havasu, ktoré sa neskôr hodili ako misky na ranné cornflakes, ak sme v hoteloch nenašli žiaden riad. Pobrali sme sa teda na druhú stranu mesta, čo sa dalo označiť po našom ako “poďme do mesta” obzrieť iné podniky. Všade bolo ľudoprázdno, veď prečo by aj nie, keďže bol utorok a ešte k tomu aj mimo sezóny. Nakoniec sme našli bar s názvom Desert Martini, kde sedel slovom jeden človek a barmanka. Zaujala nás tu barová hra s názvom shuffleboard, ktorú sme predtým ešte nikdy nevideli a tento jediný zákazník (John - neskôr sme sa zoznámili) nám vysvetlil jej pravidlá a zahral si ju s nami. Je to niečo ako curling, akurát v menšom, hrá sa to rukami, posúvaním po stole a je to fakt chytľavé. Takmer sme ho na prvý krát zdolali. Pijeme pivo, lebo nič iné nám naliať nechcú, keďže si myslia, že naše občianske sú len nejaké detské kartičky. Vek tu pri alkohole preverujú takmer vždy a je jedno, ako staro, či mlado vyzeráte. No a priznajme si, kto by nosil na večernú zábavu so sebou po vačkoch pas? :) John nás vyspovedal z toho, čo robíme v Štátoch a pozval nás v sobotu do Las Vegas, pretože v tom čase sa tam bude tiež nachádzať. Snažím sa s ním vymeniť telefonický kontakt, ale zisťujem, že v roamingu v USA mi vôbec nestačí dať pred číslo len +421. Až neskôr sa dozvedáme, že pred toto číslo treba dať ešte akýsi IDD prefix vo forme “011”, čiže celé číslo na Slovensko by malo vyzerať nejako takto: “011421…”. O tom som počul takisto prvýkrát, ale aspoň som o niečo múdrejší. Vymenili sme si tak aspoň Whatsapp kontakt a po niekoľkých pivách sme sa rozhodli ukončiť naše pátranie a vybrať sa na hotel.