travelo.club - Travelogue Roadtrip po západe USA

Roadtrip po západe USA

Travelogue

2.deň (sobota 3.september 2016)

Autobus nám ráno spred milánskej stanice na letisko Malpensa mal odchádzať o 8:35, tak o ôsmej sme sa check-outli z hotelu a znovu prešli peši. Na námestí pred stanicou sme si obzreli asi niekoľko desiatok utečencov, ktorí ešte budíček nemali a spali na všetkých možných voľných miestach. Na tvárach sa nám dalo zreteľne čítať, že už by sme odtiaľto boli radi čo najrýchlejšie preč :D Autobus Terravision si nakoniec zmenil cestovný poriadok a odchádzal až o 20 minút neskôr, ale to nám v pláne nič zásadné nemenilo a pred desiatou sme už teda boli na hlavnom milánskom letisku. Odlet máme za hodinu a pol a tak odovzdávame tetám na check-ine batožinu a na základe predloženia potvrdenia víz ESTA dostávame letenky až do Los Angeles. Teda okrem mňa. Mňa si systém vybral na podrobnejšie preverenie, čo ma bude stáť ešte asi ďalšie 3 kontroly, na ktorých sa ma pýtajú stále na tie isté otázky dookola (koľko budem v USA, prenášam niečo nebezpečné?, môžem vám preveriť príručnú batožinu?). Nakoniec teda prejdeme aj bezpečnostnou kontrolou a smädní sa obzeráme po zahnaní chuti na pivo. Zvyknutí na letiskové ceny si radšej objednávame tri malé, ale čašník nás upozorňuje, že tri veľké nás vyjdú len o pár centov drahšie. Ešteže vie, ako zmýšľame :D Onedlho už sedíme v Airbuse A319 smerom na londýnsky Heathrow, kde prilietame po hodinke na čas. Ešte presun letiskovým vláčikom na terminál č.5 a môžeme sa kochať našim obrovským Airbusom A380.

Check-in sa mi pri cestovaní nepodarilo spraviť hneď v tom momente, ako bol dostupný, tak sme sa museli uspokojiť len so sedadlami v dolnej palube. Škoda, pretože v hornej je to vraj oveľa lepšie. Po troch hodinách strávených čakaním na letisku a tým, že som sa snažil z rôznych letiskových salónikov pre chalanov zabezpečiť aspoň nejaké občerstvenie, sme sa konečne dostali k nástupu. Používajú sa k tomu dva nástupné mostíky - jeden na dolnú palubu, jeden na hornú. Naše tri sedadlá boli vzadu za krídlom v rade 40 vpravo. Lietadlo je to pekné aj zvnútra. Všade vybavené najnovšou technológiou, ale British z toho chcel samozrejme vytrieskať maximum a sedadiel je tu naozaj veľa a veľmi tesne vedľa seba. To by bolo všetko ok, ak by každé sedadlo nemalo zdroj k zábavnému systému na spodnej strane, kde sa väčšinou nachádzajú iné veci, ako napríklad vaše nohy. Takto sú k dispozícii možno tak dve tretiny z tohto miesta a to už po desiatich hodinách človek naozaj rozmýšľa, ako sa v tomto priestore ponaťahuje. Odlet sa vzhľadom na očakávanú prevádzku na preplnenom londýnskom letisku pretiahol o 45 minút a štartovalo sa o 17tej, čo ale pilot neskôr dobehol nad oceánom. Čo sa týka servisu, tomu sa nedá v Britishi vôbec nič vytknúť. Milé letušky, stály prísun jedla (večera, snack, druhá večera, snack) vo veľmi dobrej kvalite, pitie a bezchybný a rýchly zábavný systém s kopou filmov. Náš let sa dal označiť ako preteky so Slnkom. Celých desať hodín sa Slnko drží v takej podvečernej atmosfére a ku koncu sa už pomaly chystá aj zapadnúť. V lietadle po prvej večeri zhasnú všetky svetlá, zatemnia okná a vy sa môžete aspoň na chvíľu snažiť oklamať telo, že je už večer. Mne sa to darí možno tak na hodinu, aj to je taký spánok, ako by ho chalani nazvali v “standby móde”.

Musím sa ale priznať, že na to, že to bol zatiaľ najdlhší let v mojom živote, zbehol celkom rýchlo a ani sme sa nenazdali a pristávali sme v metropole západného pobrežia USA. Lokálny čas pri pristátí - 19:28, ideálna teplota 24°C. Batožina prišla v poriadku, utekáme rýchlo von, pretože Jakub a Lukáš majú nikotínový deficit a ja zatiaľ obchádzam kyvadlové dodávky požičovní, ktoré by nás vedeli dostať k nášmu poskytovateľovi auta, Sixt. Nakoniec podľa pokynov zisťujem, že tak vie urobiť aj jedna z hotelových dodávok a tá nás priblíži k nášmu cieľu, ale nie tak úplne blízko, ako by sme chceli. Od hotela je to ešte asi 10 minút peši. Prichádzame uťahaní z vláčenia kufrov a v požičovni nás ďalej odrovnajú tým, že nemajú na dnes už takmer žiadne autá. Zostala na nás iba Toyota Prius. Po tom, čo som sa kukol na chalanov, že čo s takým autom a po ich kyslých výrazoch, to nevydržala ani pracovníčka za pultíkom a začala sa smiať. Lukáš ešte zisťuje pikošku, že nemá so sebou vodičák, takže celý trip sa budeme musieť striedať za volantom iba dvaja. Samozrejme, nezostávalo nám nič iné, pokiaľ sme sa nechceli na hotel trepať drahým taxíkom. Berieme Prius s tým, že ho zajtra prídeme vymeniť za niečo rozumné a v batožinovom priestore zatiaľ hráme s kuframi hru Sokoban, aby sme zistili, ako ich dovnútra naskladať čo najlepšie. Jeden musel skončiť na zadnom sedadle aj s poskladaným Lukášom, ktorý to tú pol hodinku do hotela musí vydržať. S týmto autom sa vôbec nedá stotožniť. Automatika akoby ani nepreraďovala, nonstop to točí na vysokých otáčkach a ak chcete, aby sa trochu umúdrila, treba pustiť nohu z plynu.

Pred desiatou ale konečne prichádzame do hotela Rotex Western Inn v kórejskej štvrti Los Angeles. Máločo tu vidíte napísané v angličtine, ale nevyzerá to tu na nejak zvlášť nebezpečnú štvrť. Parkovisko je umiestnené rovno pod hotelom. Vyberáme batožiny, dostávame kľúč a celí vo vytržení ideme spať až niekedy po polnoci, čo znamená vyše 25 hodín na nohách. Lety smerom na západ s človekom až toľko zloby nenarobia. Viem, že niečo úplne iné ma bude čakať po prílete domov, kde sa na druhý deň chystám normálne do roboty. No, normálne.. :D

Comments

Send