Roadtrip po západe USA

14.deň (štvrtok 15.september 2016)

Dnes vstávame skôr, pretože o 9:20 máme rezervovanú plavbu na ostrov Alcatraz. Zaplatenie mýta pri vstupe do SF tentokrát trvalo iba pol hodinu a na parkovisko móla 29, ktoré je najbližšie k plavbám na Alcatraz sme auto zaparkovali už o 8:45. Celodenný lístok stojí 20 dolárov, dvojhodinový som riskovať nechcel. Máme trochu obavy o neskorší program nad mostom Golden Gate, keďže celé doobedie sa nad zálivom držia nízke oblaky a znemožňujú tak pekné fotky. Kiežby sme sa na most vybrali včera… Uvidíme po Alcatraze. Vystáli sme si rad na prepravnú loď a tá nás za štvrťhodinku zaviezla na ostrov, ktorý preslávila kedysi najstráženejšia väznica v Spojených štátoch. Prehliadky takéhoto typu majú Američania ako vždy pripravené na jednotku s hviezdičkou a nesklamali ani tu. Po vstupe každý dostane slúchadlá s “audio tour” v niekoľkých jazykoch a je na ňom, ako rýchlo sa bude po miestnostiach presúvať. Komentár je nahraný veľmi pútavou formou bývalými strážnikmi a väzňami, dokonca sa vyhrali aj s takými vecami, akými sú zvuky na pozadí. Chvíľu som si naozaj myslel, že procesom odbavenia väzňa prechádzam sám, čo bolo cítiť tú čudnú energiu tohto miesta. S históriou nepôjdem dopodrobna, pretože tú si môže každý naštudovať, prípadne to tu priamo navštíviť a tým by som len ukracoval o pekný zážitok. Rozhodne ale stojí za to a dá sa stihnúť za jedno krátke dopoludnie.

V prístave sme sa ocitli o pol dvanástej, čo je taký nepísaný čas obeda (aj keď doteraz sme ho ešte nikdy nestihli) a Jakub na Foursquare-i nachádza podľa recenzií vraj výborné talianske bagety vzdialené asi päť minút chôdze. Volajú sa Freddie’s Sandwiches a naozaj pre jedného človeka na obed stačí “small” bageta, pretože tá je natrieskaná ingredianciami k prasknutiu. Keďže máme parkovanie na celý deň, až ma prekvapilo, keď sa chalani ozvali, že by sme mohli ísť niekam peši :D Počasie sa začalo po vystúpení z lode umúdrovať a už bolo aj celkom teplo na krátky rukáv, tak prečo nie. Prešli sme niekoľkými uličkami a potom popri nábreží vedľa všetkých mól až k poslednému s názvom Pier 14, ktoré slúži pre peších, oddych a celkovo pohľad na záliv a most Oakland Bay Bridge, ktorým sa trepeme každý deň tam a späť. Odtiaľto vidíme, že aj oblaky nad Golden Gate sa začínajú trochu rozpadať, tak sme si to namierili znovu k Pier 29 pre auto a ním sme sa už zviezli priamo na Battery Spencer. To je vlastne bývalá strieľna troch kanónov, ktoré obraňovali sanfranciský prístav. Zostalo z nich len torzo, kde boli uchytené a najlepšia vyhliadka na samotný most. Kým sme zaparkovali, museli sme si spraviť jedno kolečko, pretože aj táto atrakcia je medzi ľuďmi veľmi populárna. Oblačnosť sa nerozostúpila úplne, ale aspoň to na fotkách vytvorilo taký menší efekt dramatickosti :)

Zoznam bodov, ktoré sme si chceli v San Franciscu pozrieť, sa nám už minul a tak sme sa vrátili na hotel. Z oddychu nás vytrhol len Lukáš, ktorý z kúpeľne kričí, že sa stala katastrofa. Toaletným papierom upchal záchod a voda sa takmer valila až do izby, kým sme rýchlo nezavreli prívod :D Chlapík z recepcie si trochu ponadával a prešťuchol ho (ten záchod). Vyzeralo to tak, že sa im to tu stáva bežne. Znovu nasledovalo balenie všetkých nepotrebných vecí do kufrov a už aj príprava na odlet, pretože zajtrajšia posledná zastávka po dlhom prejazdenom dni bude pre vrátenie auta a priamy odchod na letisko v Los Angeles. Hladní sme ešte v našom okolí našli predavača tacos, ktoré sme doteraz ešte nikdy nejedli. Predával ho priamo z auta pravý mexikánec a musím povedať, že chutilo fakt super.

15.deň (piatok 16.september 2016)

Vstávame o nekresťanských 5:30 a vo vzduchu už visí atmosféra konca dovolenky. Na prejazd do Los Angeles som vyhradil radšej väčšiu časovú rezervu, pretože nestihnúť lietadlo by nebolo príliš dobré. Vyrazili sme okolo pol siedmej a ešte za tmy sme zamierili do Mountain View, kde sa nachádzajú sídla tých najväčších IT spoločností sveta. Z okna len vidíme míňať také centrály ako Cisco, Ericsson, Microsoft, až sme sa nakoniec dostali k centrále Google, kde sme aj zaparkovali. Žiadne špeciálne bezpečnostné opatrenia, každý nás tu zdravil, ako keby sme tu pracovali a takto sme sa dostali až k ich hlavnému námestíčku, kde som sa zvečnil s ich hlavnou budovou a bol som šťastný :D Bolo niečo po siedmej a tu ešte takmer nikto nepracoval.

Potrebujeme ale šoférovať ďalej a v nie príliš vydarenom počasí sa dostávame až k oceánu, ktorý ale ledva vidno. Čím dlhšie a ďalej ideme, začína sa na nás usmievať slnko a oblačnosť ustupuje, až kým po troch hodinách nedorazíme k jednej peknej vyhliadke na pacifickom pobreží diaľnice č.1 - mostu Bixby Creek Bridge.

Odtiaľto je nádherný výhľad na oceán a pobrežie, ktorý nás sprevádza celých 300 míľ až do Los Angeles. Nebolo na škodu vybrať si túto cestu namiesto rovnej diaľnice v strede púšte. Síce si trochu potrénujete v šoférovaní do rôznych serpentín a ostrých zákrut, ale ten pohľad to vynahradí. Na obed sme sa o pol dvanástej zastavili v mestečku Cambria v Moonstone Beach Bar & Grill, ktorý má z terasy parádny výhľad na oceán. Aj jedlo tu bolo veľmi chutné a k tomu aj milí časníci. Ďalšie štyri hodiny šoférovania, ktoré ale utiekli oveľa rýchlejšie a sme v známom celebritnom meste Malibu, kde sme auto odparkovali rovno pri Malibu Lagoon State Beach a chceli sme si pozrieť pláž, ktorú vlastnia známe osobnosti v tých ich domčekoch pri vode. Bol tam síce nainštalovaný plot, ktorý oddeľoval verejnú pláž od súkromnej, ale voda ho do polovice vymlela, tak sme sa chvíľu poprechádzali aj popod súkromné vily nejakých zbohatlíkov.

To už bolo ale päť hodín večer a my sme stále viedli vojnu s benzínom v nádrži, ktorý nám podľa dojazdu mal vyjsť presne do požičovne. Nerátali sme ale s piatkovými zápchami na diaľniciach v LA a už prišli aj stresy, že v nich zostaneme visieť. Nakoniec bol lepší nápad zobrať to prvým výjazdom cez mesto, kde síce stojíte na každom semafore, ale vždy sa hýbete rýchlejšie ako hore na diaľnici.

Víťazoslávne o siedmej, s veľkou časovou rezervou, sme dorazili do požičovne, za pár minút vrátili auto a kyvadlový autobus nás zobral až priamo pred náš terminál. Boli sme unavení, ale čakali nás ešte ďalšie dva neľahké dni cestovania. Kufrov sme sa veľmi radi zbavili s tým, že si ich vyberieme až v Miláne a o 22:30 sme odleteli smer New York. Tento päťhodinový let bol ako za trest. Prevádzkuje ho American Airlines, ktorý vám dá ako jedlo až jeden balíček praclíkov na celú noc. Lukáš ich zo vzdoru vrátil letuške so slovami “To si nehaj” :D Jediné pozitívum bolo, že sedačky mali pre nás celkom dosť miesta a obsahovali aj zábavný systém.